VEĽKÁ NOC, SVIATOK DUCHOVNÉHO ZNOVUZRODENIA

Berlín, 12. apríla 1907, GA96





Goethe vyjadril tými najrozličnejšími spôsobmi istý veľmi špecifický pocit, ktorý mal často. Napríklad takto: Keď sa pozriem na nekonzistentnosť ľudských vášní, citov a činov, vtedy skutočne cítim nutkanie obrátiť sa na všemocnú prírodu a na základe jej veľkosti a dôslednosti sa povzniesť. - To, čo ľudstvo vyjadrovalo od najstarších čias v usporiadaní sviatkov, to mal na mysli Goethe týmto výrokom. Obsahuje snahu vzhliadnuť od chaotického života ľudských vášní, impulzov a činov ku konzistentným, jednotným procesom, skutočnostiam vo veľkej prírode. S týmito procesmi v prírode je v dobrom súlade aj to, že veľké sviatky sú spojené s významnými javmi na hviezdnej oblohe a s neustále sa opakujúcimi udalosťami v prírode.

Jedným z týchto sviatkov, spojeným s javmi v prírode, je aj sviatok Veľkej noci. Veľká noc, ktorá je pre dnešného kresťana sviatkom zmŕtvychvstania jeho Vykupiteľa, sa vždy slávila nielen ako symbol prebúdzania sa prírody, ale aj ako výraz prebúdzania sa človeka. Človek by sa mal prebudiť pre celkom osobité vnútorné zážitky.

Ak sa pozeráme do starovekého Egypta, nájdeme tam sviatok, ktorý sa spája s Osirisom. V Grécku sa slávil jarný sviatok na počesť Dionýza. A podobné inštitúcie existovali aj na Blízkom východe, kde sa vzkriesenie alebo znovuobjavenie boha spájalo s prebudením prírody. A aj v Indii sa konajú špeciálne oslavy - zasvätené bohu Višnuovi. V brahmanizme má božstvo tri aspekty, a to Brahma, Višnu a Šivu. V hinduizme je najvyšší boh Brahma nazývaný veľkým majstrom sveta, ktorý do sveta prináša poriadok a harmóniu. Višnu opisujú ako akéhosi vykupiteľa, osloboditeľa, prebúdzateľa driemajúceho života.

A Šiva je pôvodne ten, kto požehnáva a pozdvihuje spiaci život, prebudený Višnuom, do výšin, do akých ho vôbec možno pozdvihnúť. Višnuovi bol venovaný špeciálny sviatočný čas. Hovorilo sa, že zaspal v tom čase, kedy my slávime Vianoce, a že sa zobudil v čase našich veľkonočných osláv. Prívrženci tejto doktríny oslavujú sviatok zvláštnym spôsobom. Celý ten čas sa zdržiavajú určitých potravín a nápojov, ako sú všetky strukoviny, olej, soľ, všetky omamné nápoje a mäso. Tým sa pripravujú na pochopenie toho, čo sa oslavuje vo sviatku Višnu, ktorý je vzkriesením boha a prebudením celej prírody.

Vianočný sviatok, starý sviatok zimného slnovratu, tiež významne nadväzuje na výrazné procesy v prírode. Ak sa k až tomuto bodu dni skracujú a skracujú, ak je sila slnka stále slabšia, tak od Vianoc bude slnko opäť vyžarovať stále väčšie teplo, takže Vianoce sú sviatkom znovuzrodeného slnka.

Kresťanstvo chcelo nadviazať na tieto staré sviatky. Narodenie Ježiša bolo stanovené na deň, keď slnko opäť začne stúpať do neba. Na Veľkú noc sa duchovný význam Spasiteľa sveta spájal s fyzickým slnkom a prebúdzajúcim sa a oživujúcim životom na jar.

Ako pri všetkých starých sviatkoch, aj pre nastavenie Veľkej noci bola rozhodujúca určitá kozmická konštelácia. V kresťanstve 1. storočia bol symbol kresťanstva znázornený krížom, pri päte ktorého je baránok; Baránok a baran znamenajú to isté. V období, v ktorom sa pripravovalo kresťanstvo, sa na jar objavilo slnko práve v súhvezdí Barana alebo Baránka. Ako je známe, slnko si hľadá cestu cez súhvezdia celého zverokruhu. Každý rok trochu napreduje. Asi sedemsto rokov pred Kristom sa Slnko presunulo do súhvezdia Barana. Predtým bolo v súhvezdí Býka. Národy vtedy používali symbol býka na vyjadrenie toho, čo sa im zdalo dôležité v súvislosti s evolúciou človeka, práve preto, že slnko bolo v tom čase v súhvezdí býka.

Potom, keď Slnko vstúpilo do súhvezdia Barana alebo Baránka, objavil sa Baran ako niečo významné v ságach a mýtoch národov. Zlaté rúno Barana prináša Jáson z Kolchidy. Samotný Kristus Ježiš je označovaný ako Baránok Boží a v raných dobách kresťanstva je symbolicky reprezentovaný ako Baránok pod krížom. Veľkú noc teda možno spájať so súhvezdím Barana alebo Baránka. Sviatok zmŕtvychvstania Spasiteľa sa oslavuje v čase, keď všetky veci v prírode ožívajú po tom, čo boli počas zimných mesiacov odumreté.

Medzi Vianocami a Veľkou nocou existuje istý súlad, no v ich vzťahu k prírodným procesom je veľký rozdiel. Veľkonočné sviatky budú vždy pociťované vo svojom najhlbšom zmysle ako sviatok najväčšieho ľudského tajomstva. Nie je to len oslava prebúdzania prírody, je to oveľa viac. Sú vyjadrením toho, aké dôležité je v kresťanstve vzkriesenie zo smrti. Višnu zaspáva v čase, keď slnko v zime opäť začína vychádzať. Práve v tomto období dnes oslavujeme Vianoce. V čase Veľkej noci pokračuje vzostup slnečnej sily; v tomto vzostupe sa nachádza už od Vianoc.

Ak chceme pochopiť pocity zasvätencov, keď chcú vyjadriť celú skutočnosť, ktorá je základom Veľkej noci, musíme sa pozrieť hlboko do tajomstiev ľudskej prirodzenosti. Musíme predpokladať nasledovné. Človek sa nám javí ako dvojitá bytosť: duševno-duchovná bytosť na jednej strane a fyzická bytosť na strane druhej. Fyzická bytosť je sútokom všetkých ostatných prírodných javov obklopujúcich človeka. Všetky sa javia ako krásny extrakt v ľudskej prirodzenosti, v ktorej akoby splývali. Paracelsus nám predstavuje človeka ako sútok toho, čo sa rozprestiera v prírode. Príroda obsahuje takpovediac písmená a človek tvorí slovo zložené z týchto písmen.

Keď sa pozrieme na človeka, spoznáme jeho múdru štruktúru. Nie nadarmo sa telo nazýva chrámom duše. Všetky zákony, ktoré môžeme pozorovať v odumretom kameni, v živej rastline, vo zvierati naplnenom rozkošou i utrpením, sú v človeku spojené, sú v ňom múdro prepojené do jednoty. Ak sa pozrieme na úžasnú stavbu ľudského mozgu s jeho nespočetnými bunkami, ktoré spolupracujú tak, že všetko, čo napĺňa myšlienky a pocity, čo napĺňa ľudskú dušu, môže byť vyjadrené, potom spoznáme usporiadanie plné múdrosti ľudského fyzického tela. Ale aj v celom svetovom okolí vidíme vykryštalizovanú múdrosť. Keď sa pozrieme do sveta, keď svojimi vedomosťami prenikneme do všetkých zákonitostí okolia a potom sa pozrieme na ľudí, vidíme v nich sústredenú celú prírodu. Preto mudrci nazývali človeka mikrokozmos, zatiaľ čo v prírode videli makrokozmos.

V tomto zmysle mohol Schiller napísať Goethemu: «Beriete celú prírodu, aby ste získali svetlo na jednotlivosť; v súhrne ich prejavov hľadáte vysvetlenie pre jednotlivosť. Od jednoduchej organizácie stúpate krok za krokom k zložitejšej, až nakoniec vystaviate tú najzložitejšiu zo všetkých, ľudskú bytosť, geneticky, z materiálov celej stavby prírody.» Ľudská duša sa pozerá na svetové okolie cez nádherné usporiadanie ľudského tela. Prostredníctvom zmyslov sa duša človeka pozerá na svet a postupne sa snaží pochopiť tú múdrosť, prostredníctvom ktorej je svet vybudovaný.

Pozrime sa z tohto pohľadu na ešte nevyvinutú ľudskú bytosť. Jej telo je to najrozumnejšie, čo si možno predstaviť. Všetok božský rozum sa spojil v tomto ľudskom tele. V ňom ale žije ešte naozaj len detská duša, ktorá dokáže sotva rozvinúť prvé myšlienky k tomu, aby pochopila tú tajomnú silu, ktorá vládne v jej srdci, v mozgu, v krvi. Veľmi pomaly sa rozvíja ľudská duša, aby pochopila to, čo na ľudskom tele pracovalo. Toto nesie pečať dávnej minulosti. Fyzický človek stojí ako koruna zvyšku stvorenia.

Čo všetko muselo predchádzať stavbe ľudského tela, čo muselo predchádzať, kým sa v tomto človeku zhrnula svetová múdrosť? Keď pred sebou vidíme človeka, máme v jeho tele súhrn svetovej múdrosti. Ale v duši nevyvinutého človeka múdrosť sveta začína ešte iba rásť. Iba sotva sníva o veľkej myšlienke vesmíru, ktorá vytvorila ľudskú bytosť. Ale vidíme pred sebou budúcnosť, kedy ľudia pochopia dušu a ducha, ktorý stále žije v ľuďoch, akoby spiaci. Kozmická myšlienka bola aktívna v nespočetných časových obdobiach, bola aktívna v prírode, aby nakoniec vytvorila korunu celého svojho stvorenia: ľudské telo.

Teraz svetová múdrosť drieme v ľudskom tele, aby sa spoznala v ľudskej duši, aby vytvorila v ľudskej bytosti oko ku svojmu sebaspoznaniu. Svetová múdrosť vonku, svetová múdrosť vo vnútri, tvoriac v prítomnosti tak ako v minulosti, tvoriac do budúcnosti. Pozeráme sa na koniec a vnímame tú veľkú dušu, ktorá prijala a pochopila svetovú múdrosť, ktorá tam bola od začiatku. Keď sa takto pozeráme na minulosť a budúcnosť, odhaľujú sa najhlbšie ľudské city.

Keď duša začne chápať úžasné veci, ktoré svetová múdrosť vybudovala, keď v tom dosiahne jasnosť a svetlo, potom sa jej ako najslávnejší symbol na vyjadrenie tohto vnútorného prebudenia môže javiť slnko. Duša do tohto vonkajšieho sveta vidí cez brány zmyslov preto, lebo slnko osvetľuje veci vonkajšieho sveta. V podstate to, čo človek vidí vo vonkajšom svete, je odrazené slnečné svetlo. Slnko prebúdza v duši silu pozerať sa na vonkajší svet. Prebúdzajúca sa slnečná duša, ktorá začína rozpoznávať svetové myšlienky v ročných obdobiach, je duša, ktorá vidí svojho osloboditeľa vo vychádzajúcom slnku.

Keď slnko začne opäť stúpať, keď opäť začne pribúdať počas dňa, duša sa pozrie na slnko a povie: Vďačím ti za príležitosť vidieť vesmírnu myšlienku rozprestretú v mojom okolí, ktorá drieme vo mne a vo všetkých ostatných.

A tak sa ľudská bytosť pozerá na svoje predchádzajúce bytie, ktoré predchádzalo tápajúcemu chápaniu svetového myslenia. Človek je starší ako jeho zmysly. Duchovným bádaním sa dostávame do bodu v čase, keď sa ľudské zmysly ešte len začínajú rozvíjať, keď sú zmysly len v slabých začiatkoch. Dostávame sa do doby, keď zmysly ešte neboli bránami, ktorými by duša mohla vnímať okolie.

Schopenhauer to cítil a charakterizoval ten bod obratu, keď človek začal vnímať svet svojimi zmyslami. V tomto zmysle hovorí: Tento viditeľný svet vznikol až vtedy, keď začalo existovať oko, ktoré svet videlo.

Slnko vytvorilo oko pre seba, ku svetlu. Predtým, kým nebolo také vonkajšie videnie, mal človek vnútorné videnie. V praveku ľudského rozvoja to nebol vonkajší objekt, ktorý podnecoval človeka k myšlienkam, ale predstavy v ňom vystupovali zvnútra. Starý spôsob videnia bol v astrálnom svetle. V tom čase mal človek tupú, matnú jasnozrivosť. Dokonca aj v germánskom svete bohov človek stále videl bohov v tupom, matnom nazeraní a z toho čerpal svoje predstavy o bohoch. Tupá jasnozrivosť však klesla do temnoty a postupne úplne zmizla. Zhaslo ju silné svetlo fyzického slnka, ktoré sa objavilo na oblohe a zviditeľnilo fyzický svet skrze zmysly. Astrálne videnie človeka tak ustúpilo.

Keď sa človek pozrie do budúcnosti, je mu jasné, že toto astrálne vídenie sa musí vrátiť na vyššej úrovni. To, čo teraz zaniklo kvôli fyzickému videniu, sa znova vráti a spojí sa s fyzickým videním, aby v človeku vyvolalo plnú jasnozrivosť. V budúcnosti sa ku každodennému pozorovaniu pridá ešte jasnejší a žiarivejší ľudský život. K fyzickému nazeraniu pristúpi ešte aj nazeranie v astrálnom svetle, vnímanie orgánmi duše.

Tí, ktorých sme označili za vodcov ľudí, to sú tí ľudia, ktorí životom odriekania v sebe už navodili stav, ktorý neskôr príde pre celé ľudstvo; ktorí už získali astrálne nazeranie, ktoré pre nich robí duševno a duchovno vnímateľnými. Zasvätenci toto vyvolanie vnímania duchovna okolo nás vždy nazývali prebudením, vzkriesením, duchovným znovuzrodením, ktoré dáva človeku okrem darov telesných zmyslov aj dary duchovných zmyslov. Tí, ktorí cítia v sebe prebúdzanie nového astrálneho videnia, oslavujú vnútorný veľkonočný sviatok.

Tak môžeme pochopiť, že jarný sviatok so sebou vždy nesie také symboly, ktoré nám pripomínajú smrť a zmŕtvychvstanie. Astrálne svetlo je v človeku mŕtve, spí. Ale astrálne svetlo v človeku opäť povstane. Sviatkom, ktorý poukazuje na astrálne prebudenie v budúcnosti, je Veľká noc. Spánkový stav Višnua začal okolo vianočného obdobia, keď astrálne svetlo zaspalo a fyzické svetlo sa prebudilo. Keď sa človeku podarí odriecť sa fyzična, potom sa v ňom opäť prebudí astrálne svetlo, potom môže sláviť Veľkú noc, potom sa môže Višnu opäť prebudiť v jeho duši.

Takto sa veľkonočný sviatok spája nielen s prebúdzaním sa slnka, ale aj so vzostupom sveta rastlín na jar. Tak ako je zrnko semena zapustené do zeme a musí spať, aby sa znova prebudilo, tak astrálne svetlo muselo driemať v ľudskom tele, aby sa znova prebudilo. Symbolom Veľkej noci je semienko, ktoré sa obetuje, aby dalo vzniknúť novej rastline. Je to obetovanie jednej fázy prírody, aby sa vytvorila nová. Obeta a stávanie sa – to sa spája vo veľkonočnom sviatku.

Richardovi Wagnerovi sa táto myšlienka zdala krásna a skvelá. Písal sa rok 1857 vo vile Wesendonk pri Zürišskom jazere, keď sa pozrel na prebúdzajúcu sa prírodu. S myšlienkou na ňu prišla mu aj myšlienka na mŕtveho a prebúdzajúceho sa spasiteľa sveta Ježiša Krista a myšlienka na Parsifala, ktorý hľadá to najsvätejšie v duši.

Všetci vodcovia ľudstva, ktorí vedeli, ako sa vyšší duchovný život ľudí prebúdza z nižšej prirodzenosti, pochopili veľkonočnú myšlienku. Preto aj Dante vo svojej «Božskej komédii» zobrazil svoje prebudenie na Veľký piatok. To je nám jasné hneď na začiatku básne. V tridsiatom šiestom roku svojho života má Dante túto veľkú víziu, ktorú opisuje. Uprostred života si dovolí to uskutočniť: normálny ľudský život je sedemdesiat rokov, tridsaťpäť rokov je stred. Počítal s tridsiatimi piatimi rokmi, kým sa telesná skúsenosť naplno rozvinie, v tomto období človek stále získava viac a viac fyzických skúseností, potom je natoľko zrelý, že sa k fyzickej skúsenosti môže pripojiť aj duchovná. Je zrelý na vnímanie duchovného sveta.

Keď sa prebudené, stávajúce sa fyzické sily všetky zjednotia, potom začína čas, kedy sa prebúdza k životu duchovno. Preto Dante necháva túto víziu vzniknúť na Veľkú noc.

Zatiaľ čo prvotný rast slnečnej energie sa oslavuje vo vianočných sviatkoch, Veľká noc spadá doprostred rastúcej slnečnej energie. Tam sme pri jarnej rovnodennosti, rovnako ako sa Dante videl stáť uprostred ľudského života, keď cítil, že duchovný život stúpa. Veľká noc je správne umiestnená doprostred stúpania slnka, čo zodpovedá časovému bodu, keď sa v človeku prebúdza spiace, astrálne svetlo. Sila slnka prebúdza spiace semienko, semienko spiace v zemi. Semeno je obrazným opisom toho, čo vzniká v ľudskej prirodzenosti, keď sa v človeku prebúdza to, čo okultisti nazývajú astrálnym svetlom. To sa rodí v človeku. Preto je Veľká noc aj sviatkom vzkriesenia v človeku. Myšlienka vykupujúceho Krista je v súlade s teozofickou myšlienkou.

Je však pociťovaný akýsi protiklad medzi tým, čo kresťan vidí vo Veľkej noci, a myšlienkou karmy. Zdá sa, že existuje rozpor medzi myšlienkou karmy a vykúpením Syna človeka.

Ten, kto neveľmi rozumie základnej koncepcii teozofického myslenia, ten môže vidieť takýto rozpor medzi vykúpením Krista Ježiša a myšlienkou karmy. Takí ľudia hovoria, že myšlienka vykupujúceho Boha je v rozpore so sebavykúpením prostredníctvom karmy. Ale nerozumejú ani veľkonočnej myšlienke spásy, ani myšlienke spravodlivosti karmy v správnom zmysle. Nebolo by správne, keby niekto, kto vidí trpieť niekoho iného, mu povedal: Ty sám si si toto utrpenie spôsobil – a preto by mu nechcel pomôcť, lebo karma vraj pôsobí. Toto je nepochopenie karmy. Naopak, karma hovorí: pomôž tomu, kto trpí, pretože ty si tu na to, aby si mu pomohol. Neporušujete karmickú nevyhnutnosť tým, že pomáhate ľuďom okolo vás. Skôr mu tým práve dávate príležitosť uniesť jeho karmu: potom sa javíte ako vykupiteľ utrpenia.

Týmto spôsobom môžete tiež pomôcť celej skupine ľudí namiesto jednej osoby. Tak sa vkladáte do karmy týchto ľudí tým, že im pomáhate. Keď tak mocná individualita ako Kristus Ježiš prichádza na pomoc celému ľudstvu, je to jeho obetná smrť, ktorá pôsobí do karmy celého ľudstva. Bol schopný pomôcť niesť karmu celého ľudstva a môžeme si byť istí, že spasenie skrze Krista Ježiša bolo začlenené do karmy ľudstva. Je to práve myšlienka vzkriesenia a vykúpenia, ktorá až skrze duchovnú vedu bude plne pochopená.

Kresťanstvo budúcnosti spojí karmu a spasenie dohromady. Pretože príčina a následok sú v duchovnom živote spojené, musí tento veľký obetný skutok pôsobiť aj v živote ľudstva. Duchovná veda má prehlbujúci vplyv aj na tieto sviatočné myšlienky. Myšlienku, ktorá akoby bola napísaná vo svete hviezd, o ktorej veríme, že ju čítame vo svete hviezd, túto myšlienku Veľkej noci prehlbuje duchovná veda. Hĺbku tejto veľkonočnej myšlienky však uvidíme aj vo vzostupe ducha v budúcnosti.

Uprostred svojho života žije človek v neharmonických, neprehľadných podmienkach. Ale tiež vie: Tak ako sa svet vynoril z chaosu, tak aj z jeho vnútra, ktoré je ešte chaotické, vznikne harmónia. Tak ako existuje pravidelný chod planét okolo slnka, tak vznikne aj vnútorný spasiteľ človeka, ktorý bude znamenať niečo jednotné a harmonické oproti všetkej disharmónii. Tak nech si každý skrze sviatok Veľkej noci pripomenie vzkriesenie ducha v súčasnej prirodzenosti človeka.

Nazad