Ľudia, ktorí v antroposofii našli uspokojenie istých svojich túžob po odpovediach na svoje životné otázky, môžu časom prejsť od osobného zaoberania sa antroposofickými textami ku skupinovej práci. A tu im potom môžu vystupovať isté otázky ohľadne formy takejto práce.

Jednou z takýchto foriem práce - a dosť rozšírenou - je práca, prebiehajúca v štyroch postupných krokoch; a jednou z otázok, s ktorou som sa často stretol, je otázka o pôvode tejto formy práce: kto ju vymyslel.

Pre tých, ktorí sa ešte sa takouto metódou nestretli, ju v krátkosti opíšem. Vonkajšia forma oných spomínaných štyroch krokov je nasledovná:

1) Prvý krok: jeden zo skupiny prečíta nejakú - dlhšiu alebo kratšiu - časť textu, s ktorým sa pracuje. Ostatní buď len počúvajú, alebo očami sledujú čítaný text.

2) Po skončení prečítania odseku si všetci zatvoria či odložia texty, aby do nich nemohli nazerať a pokúšajú sa čo najpresnejšie z pamäte zopakovať to, čo bolo prečítané. Niekto sa do opakovania zapojí, iný nie. Po zopakovaní nasleduje kontrola, či sa niečo dôležité nezabudlo a prípadné doplnenie.

3) Ako tretí krok nasleduje duševné zhrnutie prečítaného a zopakovaného do krátkej, výstižnej vety, ktorá sa nazýva hlavná myšlienka. Nie všetci musia vysloviť svoju hlavnú myšlienku. Podobne ako v prvých dvoch krokoch, ani tu ešte nezaznievajú žiadne osobné vysvetľovania „ako to Steiner (či niekto iný) myslel“ ani názory na hlavné myšlienky iných. To jest, hlavná myšlienka sa nekomentuje, len vyslovuje.

4) Štvrtý krok, niekedy nazývaný aj tretí alebo „Céčko“, pretože ľudia túto formu vnímajú často v tom zmysle, že prvotné prečítanie sa ešte za krok nepočíta, je určený vlastným myšlienkam študujúcich, otázkam a komentárom k prečítanému. Tento krok je často pri práci niektorých skupín tou najdlhšou časťou, pretože ľudia, ak sa moc nekontrolujú, sa radi rozrozprávajú „na všetky strany“.

Ak má skupina na túto prácu vyhradený dlhší časový úsek, opakujú sa tieto štyri kroky stále znovu s ďalším a ďalším úsekom študovaného textu.

Toľko teda k vonkajšej forme.

Existujú teda ľudia, ktorí majú v duši túžbu vedieť, odkiaľ táto forma pochádza, kto ju vymyslel.

Existujú však tiež ľudia, ktorí túto formu priamo či nepriamo spochybňujú v jej význame a účele, kladú otázky, či takáto forma práce s antroposofickým textom môže prospievať pochopeniu antroposofie u jednotlivca, alebo naopak, či sa mu náhodou nestavia do cesty ako prekážka k pochopeniu antroposofie.

Zrejme mnohí ľudia prechádzajú vyššie spomenutými otázkami, aj keď niektorí asi v žiadnej vyhrotenej, pálčivej podobe. Ale na druhej strane existujú i ľudia, ktorým sa obe tieto otázky zodpovedali raz a navždy, niekedy postupom času, niekedy v jedinom krátkom okamihu, možno práve počas takejto formy štúdia.

Je celkom možné, že ony otázky majú veľmi blízko práve ku skutočnosti, že táto forma štúdia je pre človeka duševne namáhavá. Stavia pred ľudskú dušu tvrdé požiadavky sebakontroly, sebaovládania, nárokov na pamäť. Nie je nijako ťažké túto námahu odmietať a s ňou potom i formu ako takú. V mnohom človeku prosto tieto námietky žijú, často živené priamo osobným egoizmom, opierajúcim sa o istú duševnú pohodlnosť, čiže lenivosť a tiež túžbu „vyzerať dobre“ - a to hlavne pred sebou samým (vyzerať dobre pred ostatnými. je len špeciálny prípad). To je jedna stránka veci. Druhou ale tiež môže byť, že sa človek stretne s touto prácou niekde, kde nie je práve najlepšie vedená ostatnými členmi, kde mu preto nevyhovuje celá nálada, s touto prácou spojená.

Takže z rôznych dôvodov je možné, že si ľudia kladú otázku ako po pôvode tejto metódy (možno v nejakom „veľkom“ mene jej autora hľadajú duševnú oporu pre vlastnú neistotu), tak i po jej zmysle či nezmysle (metóda nemusí viesť rýchlo k nejakým badateľným výsledkom a ak niekto zažil výsledky inou metódou, tak často porovnáva a to nie vždy bez predsudkov).

Skúsim teda v tejto úvahe oprieť obe tieto otázky o čisto myšlienkové opory, tak, ako môžu žiť v človeku. Pretože čo je to vlastne odpoveď? Čo je to dôkaz? Odpoveď aj dôkaz je vec osobná. Môžeme tisíckrát niekomu povedať pravdivé slová odpovede, môžeme tisíckrát niekomu „vyargumentovať“ nejakou postupnosťou nejaký dôkaz, ba aj ukazovať mu ho priamo, kým onen človek sám neprežije v sebe, že odpoveď dostal, že prežíva, že vec je dokázaná, nedali sme žiadnu odpoveď a nič sme nedokázali. To, čo je podstatné, je vnútorný zážitok, ktorým sa poznáva, uznáva, prežíva, že človek dostal odpoveď, dôkaz.

Mne osobne je dnes úplne ľahostajné, kto a kedy a prečo vymyslel štvorkrokový spôsob štúdia antroposofických textov. Pretože to, ako vznikla, nie je vlastne vôbec to podstatné. To, na čom záleží je, čo sa v takejto postupnosti krokov môže skrývať, čo ona sama predstavuje, čo reprezentuje, akú duchovnú realitu. Pozrime sa na kroky tejto metódy ešte raz.

Prvý krok je text. Nie je hovorený z pamäte, je čítaný, je vytlačený písmenami na papieri, je to vlastne vonkajší predmet, ku ktorému sa obraciame. Dotýkame sa ho našimi fyzickými zmyslami, čítame to, čo je napísané vo vonkajšej forme. Z tejto formy tento špecifický kus vonkajšieho sveta vstupuje do nás, do ľudských duší, do ľudských bytostí.

Druhý krok je opakovanie. Vonkajší svet odkladáme, neberieme si ho ani ako pomôcku, na vonkajší zmyslový svet vlastne zabúdame. To, na čo si chceme spomenúť, je obsah toho, čo tento vonkajší svet nám zjavil, čo najpresnejší čistý zrkadlový obraz toho, čo bolo v písmenách, zapísaný v našej pamäti. Čítame opäť, ale z vlastnej pamäte.

Tretí krok je ešte ďalšie oddialenie sa od prvotného zmyslového sveta, tentokrát ale nielen od neho, ale aj od jeho zrkadlového obrazu v našej duši. V treťom kroku sa presúvame do sveta princípov, do sveta istej zhrňujúcej obsažnosti.

Ľudia, ktorí v antroposofii nachádzajú to čo hľadajú, prežívajú vnútorne pravdivú opodstatnenosť antroposofie. A vnímajú, že Rudolf Steiner im prostredníctvom svojich prednášok a písaných diel zanecháva niečo, čo nie je z tohto sveta, ale napriek tomu to má k tomuto svetu veľmi úzky vzťah. A sám Rudolf Steiner jasne hovorí, že duchovnovedecké pravdy, ktoré duchovný vedec môže zrieť, prežívať v duchovnom bádaní, je potrebné zniesť do obyčajných slov reči, ktorá sa používa v tomto svete. Tak si môžeme predstaviť tento most, ktorý vedie cez ľudskú dušu zo svetov nadzmyslových, do sveta zmyslového. Môžeme vytušiť, ako sa to mohutné, čo prežíva zasvätenec, jeho vlastným - umeleckým - úsilím premieňa na myšlienky, ako to z týchto myšlienok prechádza do slov, vyslovených do fyzického vzduchu a napokon aj do zápisov na papier až ku tlači knihy v nejakej rotačke v tlačiarni. Tento zostup obsahu z reálneho prežívania ku mŕtvym znakom písmen na mŕtvom papieri je možné si predstaviť, je možné ho do istej miery duševne prežiť.

Čo znamená porozumieť antroposofii? Antroposofii porozumieť znamená byť v duchovných svetoch a mať pritom zážitky toho druhu, aké boli na počiatku a potom prešli vyššie opísaným zostupom až k mŕtvym značkám na papieri. Sú akiste rôzne cesty k týmto zážitkom. Tak alebo onak však vždy ide o výstup nahor z tohto sveta do sveta duchovného a o uvedomenie sa tam.

Ako pomôcky na tejto ceste smerom nahor uvádza Rudolf Steiner vo svojich početných prácach mnohé zjednodušené schémy a tabuľky. Zrejme je mu úplne jasné, v akej dobe dnes ľudstvo žije a ako rado má takéto tabuľky a schémy. A preto vidí, že toto je pôda, kde je možné položiť istý druh základov pre schody nahor, do sveta ducha, tam, kde schémy a štruktúry sú možné jedine preto, lebo bytostné podstaty, z ktorých tento svet pozostáva, chovajú oné schémy a štruktúry v sebe s vernou láskou.

Jednou z mnohých matematických pomôcok je i členenie dnešnej pozemskej ľudskej bytosti na štyri články - na telo fyzické, potom telo životné čiže étrické, potom telo astrálne, dalo by sa povedať aj že duševné a napokon na ja, vlastnú človečenskú podstatu. Už ten počet štyroch nás môže viesť k myšlienke na súvislosť štvorkrokovej formy štúdia s takýmto členením. A v podstate to aj tak je, čo je možné prežiť na princípoch, podstate jednotlivých krokov.

Pozrime sa teraz z tohto hľadiska na jednotlivé kroky - Máme tu text, mŕtvy pozostatok niekdajšieho živého zrenia duchovného sveta zasvätencom. Tento text nás môže viesť nazad, nahor, ku svojmu pôvodu. Dotýkame sa ho našimi zmyslami, našim fyzickým telom, tou časťou duše, ktorá je obrátená k tomuto fyzickému telu, k tomuto fyzickému svetu. Prijímame tento svet do vlastnej duše, ale potrebujeme ho premeniť, prepracovať. Zo sveta fyzického potrebujeme prejsť do sveta elementárneho - sveta, ktorý je okolím pre naše telo životné, éterické. Pamäť je prvkom nášho tela éterického. Ak sa obraciame vlastnou vôľou na schopnosť pamäte, obraciame sa na sily éterického tela, cvičíme ich, rozvíjame, dávame do pohybu. Prechod z toho, čo sme vnímali zvonku, ku vnímaniu zvnútra, je prvou premenou textovej mŕtvoly smerom nahor. Slovám dávame obsah z vlastných životných tiel tým, že ich s nimi spájame. Dôležité je naozaj nepomáhať si nazeraním do textu, lebo tým vlastne klameme seba aj ostatných. A klamstvo ničí naše životné telo.

Táto časť dvoch krokov - čítania a zopakovania - tvorí dohromady istý celok, čo sa prejavuje i opätovným návratom k textu a skontrolovaním, či sme ho zopakovali správne a všetok.

Tretia časť - hlavná myšlienka - je už prechod do úplne iného sveta. S prvotnými písmenami nemá nič spoločné a aj keď si z ich obsahu požičiava niektoré výrazy, celok, ktorý je v duši pri jej vyslovovaní obsiahnutý, má oveľa väčší záber, než je to pri púhom opakovaní. To, čo tu duša môže prežívať, ak dokáže byť zodpovednou a sústredenou, je obsah, ktorý sa vlastne dá vyjadriť mnohými spôsobmi, rôznymi slovami, dá sa v ňom duševne pohybovať a aj keď napokon je nutné vysloviť vlastné prežívanie v slovách, duša, ak to prežíva správne, cíti, že slová ten obsah vlastne nikdy plne nevystihnú a že slová sú cestou nadol, cestou do iných území. Človek môže cítiť, že tu má účasť na niečom, čo je jeho osobné a napriek tomu naprosto objektívne. Väčšinou to zostáva len v pocite, ale práve tento pocit je dobrým ukazovateľom, ako sa skupine darí či nedarí pracovať.

Tento pocit je tieňovým obrazom skutočného prežívania a skrze tento pocit si môžeme urobiť predstavu o tom, čo sa deje.

Občas, keď sa takáto práca začína s neznámymi ľuďmi, alebo po veľmi dlhej prestávke, alebo v nejakých nových priestoroch, je prítomná vnútorná otázka, či dôjde v skupine k vytvoreniu onej duševnej nálady, ktorá je oným ukazovateľom - či „to“ bude prítomné. Je šťastným osudom ak ľudia, s ktorými človek v skupinách pracuje, sú naozaj naklonení k tomu, získať z tohto druhu a z tejto formy práce čo najviac.

Azda najviac otázny a často aj spochybňovaný je štvrtý krok tejto práce, totiž vlastné osobné komentovanie prečítaného. Často, najmä ak sú v skupine noví ľudia, ktorí sa potrebujú istou mierou vyrozprávať, alebo majú problém so sústredením sa na jednu vec, môže niť rozhovoru utiecť na rôzne strany, do neurčita, takže skutočne sa môže stať, že ten obsah, ktorý človek v sebe zhrnul v hlavnej myšlienke, sa rozpráši do veľkého priestoru a tým sa stane veľmi riedkym.

Ale je dobré si uvedomiť aj tu, že tak, ako prvý krok sa obracia na telo fyzické, druhý na telo éterické, hlavná myšlienka na telo astrálne, tak sa táto časť viaže na to, čím je človek ako „ja“, čo ho robí samým sebou. A to, že tento štvrtý krok je často nekvalitný, súvisí práve s tým, že naše ja je najmladším naším pozemským článkom, je z pohľadu vývoja človeka „batoľaťom“ voči ostatným telám. Musí sa najviac učiť. Práve preto však nie je vôbec bezpodstatné, aby sme duchovné skutočnosti, ktorých sa v pocite zhrňujúco a principiálne dotýkame svojim astrálnym telom, odskúšavali na vlastnom ja. Napokon, náš zemský vývoj je práve vývojom tohto ja a bolo by divné, keby sme sa nemali naň obracať práve v štúdiu antroposofických textov.

Vyššie opísaný výstup z hmoty do sveta ducha je na antroposofii vôbec tým najpodstatnejším. Nie je to žiadne spomínanie si. Je - alebo prinajmenšom má potenciál byť - tvorením. Je školením duše v pozdvihovaní mŕtvych vecí trojnásobnou premenou na živé duchovné skutočnosti v plnej bdelosti.

To, že existujú ľudia, ktorí o tomto pochybujú, nie je nijako prekvapujúce. Človek v dnešnej dobe je prirodzene pochybovačný. Ale ako bolo naznačené vyššie, existuje niečo, čo je presvedčivé samo osebe - a tým niečím je osobný zážitok. Kto takýto osobný zážitok v súvislosti so „štvorkrokovou formou“ antroposofického štúdia nezažil, prirodzene môže mať svoje pochybnosti. Ale ten, kto takýto zážitok prežil a je mu jasné, že tento zážitok bol priamou líniou spätý práve so štúdiom, ktoré prebiehalo touto formou, ten jednoducho nemá pochybnosti o tom, že táto forma je formou plodnou.

Lenže plodnosť je tu spätá s niečím, čo je nanajvýš pozoruhodné - a tým niečím je láska. Samozrejme, že láska sa i vo fyzickom svete spája s plodnosťou, ale že to má súvis i so svetom duchovným, je často pre mnohých len prázdna či abstraktná teória. V skutočnosti je to však tak, že bez lásky nie je možné dospieť tu vo fyzickom svete k tomu, čím je naše skutočné ja.

Svojím ja sprevádzame všetky tieto štyri kroky tejto formy štúdia. Máme šancu premieňať mŕtve písmená najskôr na živé prúdenie éterického tela a potom na praobrazy, ktoré sa smú spojiť so svetom ducha a napokon smieme v týchto praobrazoch uvidieť svoj vlastný život, seba samého ako ich súčasť. Ak je naše ja pri tom preniknuté láskou, súcitom, spoluprežívaním k ostatným, s ostatnými členmi pracovnej skupiny, môže prežiť to, o čo sa usiluje - tie svety, z ktorých správy mu zanechali skutoční zasvätenci. Môže zažiť akoby prebudenie skrze iného človeka, tým, že v sebe prežije obsah iného človeka. Ale ak máme prežiť v sebe obsah iného človeka ako svoj vlastný, to nejde bez lásky. A plodnosť takejto lásky je následne neodškriepiteľná. Ale pravdou je tiež, že človek ju nepotrebuje nikomu dokazovať, nikoho o nej presviedčať.

Jediný jeden zážitok takéhoto druhu môže spôsobiť, že sa z človeka, ktorý sa na túto formu štúdia pozeral s dešpektom, môže stať v okamihu človek, ktorý je jej horlivým zástancom a presadzovateľom. A takí ľudia existujú, čo sa zo „Šavla“ premenili na „Pavla“. A keby existoval čo i len jeden na celom svete, už to svedčí o tom, že názory o tom, že by táto metóda bola prekážkou v poznaní duchovných svetov, sú nepravdou.

Táto malá úvaha chce povedať len toľko, že nie je dôležité ako, kedy a kto vymyslel túto metódu. Že dôležité je, že ona sama je prejavom duchovného sveta tak, ako ho predstavuje antroposofia. Samozrejme, môžu a určite aj existujú mnohé prejavy duchovného sveta, ktoré sú navzájom - ako prejavy - od seba veľmi odlišné. A niektoré veci vyhovujú niekomu lepšie a niektoré menej dobre. Ľudia sme rôzni a každý ideme vlastnou cestou životom. Napriek tomu sa občas ľudia stretajú nielen v najvyšších ideáloch, ale aj v drobných formách konkrétnej práce.

Tak som sa i ja sám v živote stretol s mnohými, s ktorými som na kratší či dlhší čas zdieľal prácu i plody práve tejto formy antroposofického štúdia.

Samozrejme, som hlboko presvedčený, že aj keď štúdium samotné má potenciál prinášať svoje plody, predsa len jeho kvalita stúpa, ak účastníci pracujú pomimo neho na sebe i inými formami, či už vedú meditačný život alebo praktikujú iné cvičenia či zaoberanie sa duchovnými obsahmi.

Určite by sa k danej téme dalo uviesť ešte veľa iných skutočností, ktoré poukazujú na širšie súvislosti tejto štúdijnej metódy, ale to by viedlo moc ďaleko a presahovalo by to pôvodný môj zámer, v krátkej úvahe zhrnúť to, ako je možné pristupovať duševne k tejto forme štúdia, ako tento prístup plodí vedomé duševné prežívanie a ako sa týmto prežívaním samotným zodpovedávajú možné otázky, prípadne ako niektoré otázky úplne strácajú svoju opodstatnenosť.

7.11.2009

Robert Blaschke