24. februára 1924

4. Človek potrebuje ku istote vo svojom cítení a k silnému rozvinutiu svojej vôle poznanie duchovného sveta. Pretože aj keď môže v najväčšom rozsahu pociťovať veľkosť, krásu a múdrosť prírodného sveta - tento mu nedáva žiadnu odpoveď na otázku o jeho vlastnej bytosti. Táto vlastná bytosť udržiava látky a sily prírodného sveta v živo-pohyblivej ľudskej postave tak dlho, až kým človek neprejde bránou smrti. Potom tuto postavu prevezme príroda. Táto nedokáže látky a síly udržať pohromade, dokáže ich je len rozptýliť. Veľká, krásna, múdrostiplná príroda dáva azda odpoveď na otázku: ako sa ľudská postava rozrušuje, nie však ako sa udržiava pohromade. Žiadna teoretická námietka nemôže túto otázku vyhladiť z ľudskej vnímavej duše, ak sa nechce ona sama omámiť, vymazať. Existencia tejto otázky musí ustavične živo udržiavať v každej ľudskej duši, ktorá je naozaj bdelá, túžbu po duchovných cestách poznania sveta.

5. Človek potrebuje k vnútornému pokoju sebapoznanie v duchu. Sám seba nachádza vo svojom myslení, cítení a chcení. Vidí, ako je myslenie, cítenie a chcenie závislé na prírodnej podstate človeka. Musia sa rozvíjať podľa toho, či je telo zdravé, choré, silné, poškodené. Každý spánok ich vymazáva. Bežná životná skúsenosť ukazuje najvyššiu mysliteľnú závislosť ľudského duchovného prežívania na telesnom bytí. Tu precitá v človeku vedomie, že v tejto obyčajnej životnej skúsenosti by mohlo byť poznanie seba samého stratené. Vzniká najskôr úzkostná otázka: Či by mohlo existovať sebapoznanie, ktoré vychádza nad obyčajnú životnú skúsenosť a tým aj istota o pravom ja? Antroposofia chce dať na túto otázku odpoveď na podklade bezpečnej duchovnej skúsenosti. Neopiera sa pritom o názor či vieru, ale o prežívanie v duchu, ktoré je vo svojej podstate tak bezpečné ako prežívanie v tele.

Originálne znenie

Ďalej (Smernice č.6,7)
Nazad (Smernice č.1,2,3)

naspäť na zoznam smerníc