Tieto myšlienky som napísal v roku 2005 pre antroposofický časopis Setkání - stretnutie, ale nedostal som žiadnu odpoveď. Myšlienka napísať Sci-Fi poviedku na túto tému vyvstala pri spoločnej práci antroposofickej skupiny v Košiciach, keď sme rozoberali otázku existencie času.


Myšlienky z pracovných stretnutí 2


OBYČAJNÝ SVET

Náčrt SciFi poviedky


Bol to taký obyčajný svet.
Boli v ňom hory, doliny, kvety, stromy, žili v ňom zvieratá i ľudia. Bolo v ňom všetko. ...Bolo tam naozaj všetko. A nielen že všetko, ale aj stále.

Človek.
Šiel. Vnímal, ako sneh vŕzga pod jeho nohami. Krajina vyzerala pusto. Len sem-tam trčali zo snehu suché byľky tráv a nepravideľne roztrúsené stromy sa zdali byť čierne v tej belosti zasneženej krajiny. Realita zimy.

Prešli dni, prešli týždne i mesiace. Opäť šiel krajinou. Bola to tá istá krajina. Len teraz vyzerala značne inak, než v zime. Vnímal, že belosť snehu bola nahradená zeleňou vyrastajúcej trávy a rôznofarebnosťou kvetov - či už na lúkach alebo na stromoch. Čas pôsobil svoje.

Zdalo sa mu to prirodzené - prečo aj nie, veď pokiaľ si pamätal, vždy to tak bolo. Po zime prichádzala jar, pribúdalo teplo, rastliny sa vytlačili spod zeme, stromy sa rozvili svojimi pukmi do nových rozmerov. Smerovali do leta, k plnému rozkvetu.

I leto prišlo. Vnímal zeleň, žiariacu v plnom slnku, vysoko položenom na oblohe, vnímal teplo, rozliate po krajine, dozrievajúce steblá obilia, prinášajúce mu obživu svojimi nespočetnými zrnami, no i svedčiace o tom, že po lete príde jeseň.

A jeseň naozaj prišla - preňho takisto normálna ako vždy - stromy obsypané plodmi, ovocím; polia tiež vydali svoju úrodu. Vnímal, ako sa letné teplo menilo na jesenné a pomaly sa premieňalo na chladnú predzvesť blížiacej sa zimy.

Bol to taký obyčajný svet. Boli v ňom hory, doliny, kvety, stromy, žili v ňom zvieratá i ľudia. Bolo v ňom všetko. ...Bolo tam naozaj všetko. A nielen že všetko, ale aj stále... Človek ale nevedel, že stále.

Svet.
Vnímal človeka. Trochu sa mu divil. Napríklad rastliny, neustále rozvíjajúce svoju vlastnú podstatu, vnímali, že človek ich vlastne nikdy nevníma aké naozaj sú, že z nich vždy vidí len čosi. Chodí medzi nimi a sú dlhé obdobia, kedy z nich, z rastlín, nevidí nič. Oni žijú svoje životy, prežívajú sa vo svojich možnostiach, farbách a tvaroch, no on nevie, netuší, že neustále sú s ním, že nimi prechádza, mocnými, premenlivými, plnými života. No a zase v iných obdobiach sa dalo poznať, že si niečo z nich všíma, jednotlivosti. Všíma si raz to, inokedy ono. Niečo ho riadilo tak, že pulzoval v pre svet zvláštnom rytme. Človek bol bytosťou s pulzujúcim vzťahom k živému svetu.

Čas.
Zrodil sa už dávno. Bol starý a mocný a poznal veľa. Tento svet by však o ňom nikdy nevedel toľko, koľko sa mohol dozvedieť pozorovaním človeka, ktorý sa k nemu obracal v rytmoch tohto Času. Čas žil svojim životom a s istými jeho rytmami si spriaznil aj pohľad človeka. Už dávno to bolo, čo bol Času človek daný do opatery. V istom zmysle vlastne už odvtedy, ako človek prvý krát pricestoval na tento svet. A on, Čas, ho privádzal podľa podstaty vlastného života raz k tomu, že napríklad z rastlín nevidel vôbec nič (keby bol nazrel pod pokrývku zeme, videl by aspoň čosi) a inokedy k tomu, že vnímal napríklad červené nádhery jemných a ľahkých kvietkov divého maku, horiacich ako malé plamienky. On, Čas, mu otváral oči raz pre to a inokedy pre ono. Zrak človeka závisel na živote Času.

Bol to taký obyčajný svet. Bolo v ňom všetko a to všetko v ňom bolo stále. No človek bol v tom svete zvláštnou bytosťou - mal danosť tento svet i nevidieť, necítiť, nepočuť. Totiž - človek nepatril len tomuto svetu. Patril vlastne pôvodne inému svetu - tomu, z ktorého sa zrodil Čas. Na tento svet človek prišiel ako úplný cudzinec a nedokázal ho prehliadnuť. No a keďže Čas už v dávnych dobách spoznal i tento svet, tak vzal pohľad človeka za ruku a rozhodol sa ho ním sprevádzať, ukázať mu ho.

Človek sa radoval z toho, čo vníma zo sveta. Bolo to preňho množstvo silných zážitkov, farieb, vôní, zvukov, dojmov. Bolo to množstvo nádherných obrazov... A v nich človek pomaly zabudol, kto je to Čas. Vnímal zimu, jar, leto jeseň, vnímal obraz sveta na pohyblivom javisku svojho vedomia. Ten obraz sveta nazval svetovým priestorom. A s ním, akoby nebadane, začal postupne vnímať i sám seba.

........

Maruška cítila, že úlohu, ktorá pred ňu bola postavená, musí vyriešiť. Ona sama bola súčasťou diania, ktoré vyžadovalo čin. "Nuž", povedala si, "ukáž, čo vieš". Cítila ruku Času, ktorá viedla ľudí, vedela, že väčšina z ľudí a i časť z nej samotnej prežíva v tejto chvíli zimu, sneh a mráz, no vedela, že s časom sa dá rozumieť si aj úplne inak. A Čas zase vedel, že Maruška mu rozumie. Áno, rozumeli si.

Maruška šla Časom. Už poznala dvanásť čiastok Času, zaujímajúcich v ňom svoje prirodzené miesta a vedela, kam má ísť, aby sa našla to, čo je treba. Išla k svetu skrze Čas. Ak by išla k svetu bez ohľadu na Čas, nemohla by to nikdy nájsť. No s Časom bolo všetko iné.

Bolo pôsobivé pohybovať sa svetom s priateľom Časom. Dával svetu znieť konkrétnosťami, ktoré by inak zanikli v jednote, nerozlíšenosti. Žezlo, ktoré patrilo čiastkam Času (nazývali sa mesiačikovia) pri jej prechádzaní videla putovať, dalo by sa povedať, mesiačikom z ruky do ruky. Obraz sveta sa pri každom jej kroku Časom menil a tieto zmeny mocne zaznievali v jej vedomí.

Konečne. Došla na miesto. Čupla si a usmievala sa. Bola vďačná Času za jeho sily. Jej ruky rozhrnuli zelené lístky tam, kde sa z končekov jemných zelených stoniek usmievali sýto červené plody lesných jahôd.

......

Je to taký obyčajný svet. Sú v ňom hory, doliny, kvety, stromy, žijú v ňom zvieratá i ľudia. Je v ňom všetko. ...je tam naozaj všetko. A nielen že všetko, ale aj stále. A človek v ňom môže nájsť seba i svet.

Chce to len Čas.



naspäť