Rudolf Steiner

Poslanie Michaelovo, GA194

ŠIESTA PREDNÁŠKA
Dornach, 30. november 1919
preklad: Robert Blaschke, © leto 2014




Z toho čo bolo opísané naposledy ste videli, ako k úplnému porozumeniu ľudskej bytosti je nutné brať do úvahy členenie človeka a predovšetkým chápať, aký hlboko siahajúci rozdiel je medzi tým, čo môžeme nazvať organizáciou hlavy, ľudskou organizáciou hlavy a tým, čo môžeme nazvať organizáciou ostatného človeka. Vy síce už viete, že aj tohto ostatného človeka môžeme opäť rozčleniť, takže aj tu by sme celkovo dostali trojčlennosť, ale pre porozumenie tým významným impulzom v ľudskom vývoji, voči ktorým stojíme v súčasnosti a v ďalšej budúcnosti, je najskôr dôležitý rozdiel medzi človekom hlavy a organizáciou zvyšného človeka.

Keď o človeku hovoríme duchovnovedecky tak, že povieme: človek hlavy, zvyšný človek, potom sú pre nás organizácia hlavy a organizácia zvyšného človeka ponajprv len obrazy; z prírody samotnej utvorené obrazy pre to, čo je duševné, pre to, čo je duchovné, čoho otlačkom, zjavením sú.

Človek v celkovom vývoji pozemského ľudstva stojí spôsobom, ktorý dokážeme chápať vlastne iba vtedy, ak sa zaoberáme odlišnosťou spôsobu, akým v človeku existujú organizácia hlavy a ostatná organizácia. To, čo sa viaže k organizácii hlavy, čo sa tiež skrze hlavu prejavuje predovšetkým ako predstavový život človeka, to je veru niečím, čo – ak zatiaľ zostaneme len pri dobe poatlantského ľudského vývoja – siaha ďaleko nazad v čase tohto poatlantského vývoja ľudstva. Ak sa pozrieme na dobu, ktorá nasledovala bezprostredne po veľkej atlantskej katastrofe, to jest do šiesteho, siedmeho, ôsmeho tisícročia pred kresťanským letopočtom, potom prichádzame naspäť - prirodzene pre krajiny, ktoré vtedy prichádzali do úvahy ako civilizovaný svet - k takému duševného naladeniu ľudstva, ktoré sa sotva nejako dá prirovnať k nášmu. To, čo mal vtedy človek vo svojom vedomí, čo charakterizovalo ľudské chápanie sveta, to je ťažko porovnať s tým, čím je dnes naše zmyslové nazeranie, naše myšlienkové chápanie, ktoré nám charakterizuje svet. V mojej „Tajnej vede“ som túto kultúru, ktorá siaha naspäť do oných starých čias, nazval praindickou. Môžeme povedať: Až do takého stupňa bola ľudská organizácia, ktorá sa viazala hlavne na hlavu, odlišná od našej, že vlastne počítanie s priestorom a časom, ktoré nám je vlastné, tomuto starému obyvateľstvu nebolo vlastné vôbec. Pri pozeraní na svet nastával skôr vhľad do nezmerných priestorových diaľav a ten bol i nazeraním rozličných časových momentov. Nejaké silné zdôraznenie priestoru a času v chápaní sveta, to sa v oných starých časoch nevyskytovalo.

Prvé náznaky toho nachádzame až v piatom, štvrtom tisícročí pred kresťanským letopočtom, konkrétne v dobe, ktorú nazývame praperzskou. I tam však je ešte celková nálada duševného života taká, že sa dá len ťažko porovnať s tým, čo je náladou ľudských duší a sveta v našej dobe.

V oných starých časoch je človek vždy odkázaný predovšetkým na to, že všade vidí odstupňovanie svetlosti, jasnosti a tmavosti, temnoty. Také abstrakcie, v akých žijeme my dnes, sú tomuto starému obyvateľstvu ešte úplne cudzie. Je tam niečo ešte z univerzálneho celostného nazerania, vedomie preniknutosti všetkého, čo je nazerateľné, svetlom a jeho odtieňovaním k temnote. Tak človek videl aj morálny svetový poriadok. Človek, ktorý bol dobrej vôle, vľúdny, bol pocitovo vnímaný ako svetlo, ako jas, človek, ktorý bol nedôverčivý, sebecký, bol pociťovaný ako temný. Ľudia videli ešte istou mierou to aurické okolo človeka, čim bola jeho morálna individualita. A keby ste niekomu z týchto starých praperzských čias rozprávali o tom, čo dnes nazývame prírodným poriadkom, tak by z toho nechápal vôbec nič. V jeho svete svetla a tieňov prírodný poriadok v našom zmysle neexistoval. Pretože pre neho tu bol svet svetla a tieňov a napríklad aj vo svete tónov nazýval nejakú určitú nuancu jasnou, svetlou a inú určitú nuancu temnou, tienistou. Pre neho bol svet svetom svetla a tieňov. A to, čo sa týmto jasno-temným vyjadrovalo, to bolo pre neho súčasne tým, čo je duchovné a súčasne prírodnými mocnosťami. Pre neho neexistoval žiaden rozdiel medzi duchovnom a prírodnými mocnosťami. Také niečo ako my dnes rozlišujeme medzi prírodnou nutnosťou a ľudskou slobodou, by sa mu javilo ako šialenstvo, pretože pre neho takáto dvojnosť neexistovala: ľudská svojvôľa a prírodná nutnosť. Pre neho sa istou mierou dalo všetko obsiahnuť pod duchovne-fyzickou jednotou. Ak by som vám mal obrazne niečo načrtnúť – aký bol charakter tohto staroperzského svetonázoru, tak by som musel nakresliť približne takúto čiaru, ako svetového hada, symbol všetkého, ktorý v jednote zahŕňa aj nazeranie ľudstva.

Potom, po približne viac než dvoch tisícročiach, bola duševná nálada taká, teda nastúpilo to, čoho dozvuky ešte vnímame v chaldejskom svetonázore, v egyptskom svetonázore a v jednej zvláštnej forme v týchto svetonázoroch, ktorej odlesk sa zachoval v Starom Zákone. Tu už nastupuje istým spôsobom to, čo už je bližšie nášmu súčasnému svetonázoru. Do ľudských predstáv sa už dostávajú nuance istej prírodnej nevyhnutnosti. Ale táto prírodná nevyhnutnosť je ešte ďaleko od toho, čo my dnes nazývame mechanickým, alebo či už len vitálnym prírodným poriadkom. Pre tieto doby tu ešte spadajú v jedno prírodné dianie s božskou vôľou, s prozreteľnosťou. Prozreteľnosť a prírodné dianie je ešte to isté. Človek vedel: ak hýbe svojou rukou, tak je to vlastne to božské v ňom, čo ho preniká, čo pohybuje jeho rukou, jeho ramenom. A keď sa od vetra zatriasol strom, tak nazeranie na tento trasúci sa strom pre neho nebolo nič iné, než nazeranie na pohybujúce sa rameno. Videl tú istú božskú silu ako prozreteľnosť vo svojich vlastných pohyboch aj v pohyboch stromu. Ale už bol rozlišovaný boh vonku a boh vo vnútri; len bol myslený ako jednotný, boh v prírode, boh v človeku, ale bol to ten istý boh. A človek si bol v tejto dobe istý, že v človeku je niečo, čím sa istou mierou prozreteľnosť, ktorá je vonku v prírode a prozreteľnosť, ktorá je vnútri v človeku, vzájomne stretávajú.

Ako to niečo sa v tejto dobe pociťoval proces dýchania človeka. Hovorilo sa: keď sa trasie strom, to je boh vonku a keď pohybujem svojou rukou, to je boh vo vnútri. Keď do seba vťahujem vzduch, vnútorne ho prepracovávam a opäť nechávam odísť von, potom je to boh zvonka, ktorý vchádza a opäť vychádza. Tak sa pociťovalo to isté božské vonku i vo vnútri, ale v istom bode súčasne vonku i vo vnútri. Človek si povedal: Tým, že som dýchajúcou bytosťou, som súčasne bytosťou vonkajšej prírody a v ten istý čas aj sám sebou. Ak by som vám mal podobne charakterizovať toto tretie obdobie tak, ako som charakterizoval praperzský svetonázor líniou v predchádzajúcej kresbe, tak by som ho musel charakterizovať touto líniou:

Táto línia by predstavovala na jednej strane vonku prírodné bytie a na druhej strane ľudské bytie, ale v jednom bode, v procese dýchania, sa krížia.

To sa mení vo štvrtej dobe, v grécko-latinskej epoche. Tu pred človeka náhle predstupuje protiklad vonkajšieho a vnútorného, prírodného bytia a ľudského bytia. Tu sa človek začína pociťovať ako protiklad voči prírode. A ak vám mám opäť charakteristicky vykresliť, ako sa teraz v gréckej dobe začína človek cítiť, tak by som to musel nakresliť takto:

Na jednej strane pociťuje to, čo je vonkajšie, na druhej strane to vnútorné, ale medzi tým už nie je onen priesečník.

Istou mierou to, čo má človek spoločné s prírodou, zostáva mimo vedomia. Už to z vedomia vypadáva. V indickej kultúre jogy sa to človek pokúša opäť získať. Preto je indická kultúra jogy atavistickým kráčaním naspäť do predchádzajúcich vývojových stupňov ľudstva, pretože je to pokus dostať opäť do vedomia dýchací proces, ktorý človek v druhej epoche prirodzene pociťoval ako niečo, v čom sa súčasne cítil vonku aj vnútri. Táto štvrtá doba začína v ôsmom storočí pred Kristom. A tam potom začínajú aj oné neskoro-indické jogové cvičenia, ktoré sa opäť pokúšajú atavisticky naspäť privolať to, čo človek predtým mal, obzvlášť aj v indickej kultúre mal, čo sa však stratilo.

Teda toto vedomie procesu dýchania, to sa stratilo. A keď sa pýtame: Prečo sa to indická kultúra jogy pokúša znovu vyvolať? Čo verí, že tým vlastne získa?, tak musíme povedať: Áno, to, čo tým malo byť získané, to bolo skutočné porozumenie vonkajšiemu svetu. Pretože tým, že v tretej kultúrnej epoche bol chápaný dýchací proces, tým človek vnútorne v sebe rozumel tomu, čo bolo súčasne niečím vonkajším. To je to, čo - inou cestou - musí byť opäť získané. Pretože my žijeme ešte - štvrté obdobie skončilo až okolo roku 1413, a teda úplne až v polovici pätnásteho storočia – pod následným účinkom tejto kultúry, ktorá v ľudskej duševnej nálade má niečo naskrz dvojakého. Skrze našu organizáciu hlavy máme nedokonalé nazeranie na prírodu, to, čo nazývame vonkajším svetom a skrze našu vnútornú organizáciu, organizáciu ostatného človeka, máme nedokonalé poznanie o nás samých. Medzi tým je pre nás vynechané, odpadáva od nás to, v čom by sme videli súčasne proces sveta i proces nás samotných.

A teraz sa jedná o to, že opäť musí byť získané, ale teraz vedomým spôsobom, opäť musí byť získané to, čo sa stratilo. To znamená, opäť musíme dôjsť k uchopeniu niečoho, čo je vo vnútri človeka a čo súčasne prináleží vonkajšiemu svetu i vnútornému svetu, čo sa opäť prekrýva.

To musí byť úsilím piatej poatlantskej epochy. Úsilím piatej poatlantskej epochy musí byť, opätovne nájsť v ľudskom vnútri niečo, kde sa v tom, čo nachádzame v sebe, súčasne odohráva aj vonkajší proces.

Možno si spomeniete, že som vás na tento dôležitý fakt už upozornil; že som upozornil v mojom poslednom odseku „Sociálnej budúcnosti“, kde som sa zdanlivo zaoberal významom tejto veci pre sociálny život, kde je však dôrazne poukázané na to, že musíme nájsť niečo, čím človek niečo uchopuje súčasne v sebe, čo ale súčasne spoznáva aj ako proces sveta. Ako ľudia súčasnosti toto nemôžeme dosiahnuť napríklad tým, že spätne uchopíme kultúru jogy; to je niečo minulého. Pretože, pozrite, proces dýchania sám sa zmenil. To samozrejme dnes nemôžete na klinike dokázať. Ale proces dýchania človeka sa od tretej poatlantskej kultúrnej epochy stal iným. Hrubo povedané: V tretej poatlantskej kultúrnej epoche ešte človek dýchal dušu, teraz dýcha vzduch. Nie len, že naše predstavy sa stali materialistickými, samotná realita stratila svoju dušu.

Prosím vás, aby ste v tom, čo teraz hovorím, nevideli niečo nepodstatného. Pretože pomyslite, čo to znamená, že realita, v ktorej ľudstvo žije, sa sama tak zmenila, že náš vzduch, ktorý dýchame, je niečím iným, než bol približne pred štyrmi tisícročiami. To nie je tak, že by sa len prosto vedomie ľudstva zmenilo, ó nie, v atmosfére zeme bola duša. Vzduch bol duša. To už dnes on nie je, poprípade je iným spôsobom. Duchovné bytosti elementárnej prirodzenosti, o ktorých som hovoril včera, tie prenikajú doň opäť, tie človek môže dýchať, keď dnes pestuje jogové dýchanie. Ale to, čo bolo dosiahnuteľné v normálnom dýchaní pred tromi tisícročiami, to sa nedá umelo priviesť späť. To, čo sa dá priviesť späť, je veľká ilúzia orientálcov. To, čo teraz hovorím, je niečo, čo presne popisuje realitu. Ono oduševnenie vzduchu, ktoré patrí k človeku, to už tu nie je. A preto môžu bytosti – chcem ich nazvať antimichaelskými bytosťami – o ktorých som včera hovoril, prenikať do vzduchu a skrze vzduch do ľudí a týmto spôsobom sa dostať do ľudstva tak, ako som to včera popisoval. A my ich môžeme zahnať len vtedy, ak na miesto jogy dosadíme to, čo je správne pre dnešok. Musí nám byť jasné, že o toto správne je nutné sa usilovať. A o toto správne je možné sa usilovať len vtedy, ak si budeme vedomí omnoho jemnejšieho vzťahu človeka k vonkajšiemu svetu, takže sa niečo udeje vo vzťahu k nášmu éterickému telu, čo musí stále viac a viac vstupovať do nášho vedomia, podobne ako proces dýchania. Tak, ako pri procese dýchania vdychujeme čerstvý kyslíkový vzduch a vydychujeme nepoužiteľný uhlíkový vzduch, tak podobný proces je k dispozícii vo všetkých našich zmyslových vnemoch.

Myslite si, že niečo vidíte. Vezmime radikálny prípad, že vidíte plameň. Pozeráte sa na plameň. Deje sa niečo, čo je možné prirovnať – len je to oveľa jemnejšie – s nádychom. Ak potom zavriete oči – a podobné veci môžete urobiť s každým zmyslom – ak teda zatvoríte oči, tak máte následný obraz plameňa, ktorý sa dokonca stále znovu premieňa, ako Goethe hovorí, odoznieva. Na tomto procese svetelného dojmu a následného odoznievania sa v podstate, mimo to, čo je čisto fyziologického, veľmi podieľa ľudské éterické telo. Ale v tomto procese tkvie niečo veľmi veľmi významného. V ňom vo vnútri je teraz ono duševno, ktoré pred tromi tisícročiami bolo vdychované a vydychované so vzduchom. A my sa musíme učiť vidieť zmyslový proces v jeho oduševnení podobným spôsobom, ako bol pred tromi tisícročiami videný dýchací proces. To spolu súvisí s tým, že sa dá povedať, že človek žil pred tromi tisícročiami v istom druhu nočnej kultúry. Jahve sa zjavoval skrze svojich prorokov zo snov noci. My však musíme jemnosti nášho styku so svetom vybudovať tak, že v našom prijímaní sveta nebudeme mať len zmyslové vnemy, ale aj to, čo je duchovné. Musí sa nám stať istotou, že s každým lúčom svetla, s každým tónom, s každým tepelným pocitom a ich odoznievaniami vstupujeme do duševného výmenného styku so svetom a tento duševný výmenný styk sa nám musí stať niečím významným. Ale môžeme nájsť aj oporu, že tak to s nami bude.

Už som vám znázornil, že mystérium Golgoty spadá do štvrtej poatlantskej epochy, ktorá teda, ak chceme počítať presne, začína v roku 747 pred Kristom a končí rokom 1413 po Kristovi. Do prvej tretiny tejto epochy spadá mystérium na Golgote. Avšak to, čím ľudia toto mystérium na Golgote najskôr chápali, to bolo ešte dozvukom starého spôsobu myslenia, starej kultúry. Spôsob chápania mystéria na Golgote, ten sa musí stať úplne novým. Pretože starý spôsob, ako chápať mystérium na Golgote, sa už opotreboval. Nie je viac už primeraný mystériu na Golgote. A na mnohých pokusoch, ktoré boli vykonané, aby sa ľudské myslenie uschopnilo k chápaniu mystéria na Golgote, sa ukázalo, že už nie je viac spôsobilý dosiahnuť k mystériu na Golgote. Pozrite, všetky tie veci, ktoré navonok vystupujú ako materiálne, majú aj svoju duchovno-duševnú stránku. A všetky tie veci, ktoré vystupujú ako duchovno-duševné, majú aj svoju vonkajšiu materiálnu stránku. To, že vzduch zeme bol zbavený duše, takže človek už nedýcha ten pôvodne oduševnený vzduch, to má významné duchovné účinky vo vývoji ľudstva. Pretože človek mal - tým, že prijímal dýchaním aj dušu, ktorej bol sám pôvodne príbuzný, ako to stojí na začiatku starého zákona: A boh vdýchol človeku dych života ako živú dušu – mal týmto nádychom duševnosti istú možnosť: získal vedomie preexistencie duševnosti, vedomie o jestvovaní duše pred tým, než zostúpila narodením alebo počatím do fyzického tela. A v tej istej miere, ako proces dýchania prestal byť oduševnený, stratil človek vedomie preexistencie duševna. A dokonca už než Aristoteles vystúpil v tomto štvrtom poatlantskom období, neexistovala už žiadna možnosť poznať duševnú preexistenciu ľudskou silou chápania. K tomu už neexistovala žiadna možnosť.

Stojíme historicky práve pred významným faktom, že do pozemského vývoja prenikla tá najväčšia udalosť, udalosť Krista, ale že ľudstvo musí k tomu ešte len dozrieť, aby ju pochopilo. Bolo ešte schopné starými pozostatkami toho chápania, ktoré siahajú z prakultúr, zachytiť vyžarovanie mystéria na Golgote, potom sa však táto sila chápania strácala a dogmatika sa stále viac a viac od porozumenia tohto mystéria Golgoty vzďaľovala. Cirkev zakazuje vieru v preexistenciu nie preto, že by preexistencia nebola spätá s mystériom na Golgote, ale preto, že od-duševnením vzduchu vypršala ľudská sila chápania, ktorá to vedomie dostávala ako silu do duše, to vedomie o preexistencii. Zo všetkého toho, čo sa stalo vedomím hlavy, sa preexistencia vytratila. Ak budeme mať opäť oduševnenosť našich zmyslových vnemov, potom budeme mať opäť priesečník a v tomto bode budeme uchopovať ľudskú vôľu, ktorá prúdi z tretej vrstvy vedomia, ako som vám to po tieto dni charakterizoval. Tam budeme mať súčasne niečo subjektívne-objektívneho, po čom Goethe tak túžil. Tam budeme mať opäť možnosť, najskôr jemným spôsobom uchopiť, aký pozoruhodný vlastne tento zmyslový proces človeka vo vzťahu k vonkajšiemu svetu je. Veď to sú všetko hrubé predstavy, že by vonkajší svet na nás proste pôsobil a my by sme proste potom na to reagovali. Celá tá vec, o ktorej sa tu hovorí, to sú proste neohrabané predstavy. Skutočnosťou je oveľa viac to, že tu prebieha zvonka dovnútra duševný proces, ktorý je uchopený podvedomým vnútorným duševným procesom, takže tieto procesy sa prekrížia. Zvonka pôsobia svetové myšlienky do nás, zvnútra pôsobí ľudská vôľa smerom von. A v tomto priesečníku sa kríži ľudská vôľa so svetovými myšlienkami tak, ako sa kedysi krížil dych objektivity s tým, čo je subjektívne. Musíme sa učiť cítiť, ako skrze naše oči pôsobí naša vôľa a ako sa aktivita zmyslov v skutočnosti primiešava do pasivity, čím sa svetové myšlienky krížia s ľudskou vôľou. Táto nová jogová vôľa, tú musíme rozvinúť. Tým nám bude opäť sprostredkované niečo podobné, ako bolo človeku sprostredkované pred tromi tisícročiami v procese dýchania. Naše chápanie sa musí stať oveľa duševnejším, oveľa duchovnejším. O také veci sa usiloval Goetheho svetonázor. Goethe chcel spoznať čistý fenomén, to, čo on nazýval prafenomén, kde on len usporiadal to, čo vo vonkajšom svete pôsobí na človeka, kde neprimiešal luciferské myšlienky, ktoré samy prichádzajú z hlavy človeka. Tieto myšlienky majú slúžiť len k usporiadaniu fenoménov. Goethe sa neusiloval o prírodné zákony, ale o prafenomény. To je na ňom to významné. Ak však prídeme k tomuto čistému fenoménu, potom máme vo vonkajšom svete niečo, čo nás uschopňuje aj pocítiť rozvinutie našej vôle v nazeraní na vonkajší svet a potom sa opäť vyšvihneme k niečomu objektívne-subjektívnemu tak, ako to mala ešte stará hebrejská náuka. Musíme sa učiť nie stále hovoriť o protiklade materiálneho a duchovného, ale spoznať ako práve v zmyslovom uchopovaní vzájomne do seba vplývajú materiálno a duchovno v jednote. Práve tak, ako to, čím bola pred tromi tisícročiami kultúra Jahve, tak pre nás bude to, čo nastúpi, keď prírodu už nebudeme vidieť materiálne a ani nebudeme, ako napríklad Gustav Theodor Fechner, do prírody niečo prifantazírovávať. Ak sa naučíme uchopovať v prírode spolu so zmyslovým nahliadaním aj niečo duševné, potom budeme mať k vonkajšej prírode Kristov vzťah. Tak bude Kristov vzťah k vonkajšej prírode akýmsi druhom duchovného procesu dýchania. Oporu môžeme získať tým, že budeme mať stále viac vhľad, ale teraz vhľad skrze zdravý ľudský rozum: Áno, preexistencia je niečo, čo spočíva v základe nášho duševného bytia. A musíme tú čisto egoistickú predstavu o post-existencii, ktorá je čisto egoistická, ktorá pochádza len z našej potreby byť tu aj po smrti; túto egoistickú predstavu postexistencie musíme doplniť o vedomosť o preexistencii duševna. Musíme sa opäť, iným spôsobom, vyšvihnúť k nazeraniu skutočnej večnosti duše. To je to, čo môžeme nazvať kultúrou Michaela. Keď kráčame svetom s vedomím, že s každým pohľadom, s každým tónom, ktorý počujeme, prúdi duchovno, prinajmenšom duševno, do nás a v rovnaký moment my vysielame prúdy duševnosti von do sveta, potom, potom sme si získali vedomie, ktoré ľudstvo potrebuje pre budúcnosť.

Vrátim sa ešte k obrazu. Vidíte plameň. Zatvoríte oči, máte následný obraz, ktorý odoznieva. Je to len subjektívny proces? Dnešná psychológia hovorí áno. To však nie je pravda. Vo svetovom éteri to znamená objektívny proces tak, ako prítomnosť kysličníka uhličitého vo vzduchu, ktorý vydychujete, je tiež objektívnym procesom. Ten obraz, ktorý prežívate ako odoznievajúci následný obraz, otláčate do svetového éteru.

To nie je len subjektívne, to je objektívny proces. Tu máte to, čo je objektívne. Tu máte možnosť spoznať, ako niečo, čo sa odohráva vo vás, je súčasne svetovým procesom, ak si len zvedomíte: Pozerám na plameň, zatváram oči, nechám ho odoznieť – on samozrejme odoznieva aj keď necháte oči otvorené, len si to potom nevšímate – pretože to je niečo, čo neprebieha iba vo mne, to je niečo, čo prebieha vo svete. Tak to však nie je len pri plameni. Ak stretnem človeka a poviem: Tento človek povedal to alebo ono, čo môže byť pravda alebo nemusí byť pravda – tak to je úsudok, morálna alebo intelektuálna činnosť vo vnútri. To odoznieva práve tak, ako plameň. To je objektívny svetový proces. Ak si o svojom blížnom myslíte niečo dobré: odoznieva to, je to vo svetovom éteri ako objektívny proces; ak si myslíte niečo zlé: odoznieva to, ako objektívny proces. Nemôžete si napríklad vo svojej komôrke uzatvoriť to, čo o svete vnímate či usudzujete. Síce to zdanlivo robíte pre svoje chápanie v sebe, ale súčasne je to objektívny proces sveta. Tak, ako si bolo tretie obdobie vedomé, že proces dýchania je niečím, čo súčasne prebieha v človeku a je aj objektívnym procesom, tak si musí ľudstvo v budúcnosti zvedomiť, že to duševné, o ktorom som hovoril, je súčasne aj objektívnym svetovým procesom. Táto premena vedomia, to je niečo, čo vyžaduje, aby sa v ľudskom duševnom naladení usídlila väčšia sila, než na akú je človek zvyknutý dnes. To je vklad kultúry Michaela: preniknutie sa týmto vedomím. Istou mierou musíme – ak svetlo vezmeme za všeobecného reprezentanta zmyslového vnímania – sa vyšvihnúť k tomu, aby sme si svetlo mysleli ako oduševnené - tak ako bolo pre ľudí druhého, tretieho predkresťanského tisícročia samozrejmé si myslieť oduševnený vzduch, pretože to tak aj bolo. Musíme si do základov odvyknúť vidieť vo svetle to, čo je navyknutá v ňom vidieť materialistická doba. Musíme si do základov odvyknúť veriť, že zo slnka vyžarujú len tie vlnenia, o ktorých nám dnes hovorí naša fyzika a všeobecné vedomie ľudstva. Musí sa nám stať jasným, že na vlnách svetla preniká cez svetový priestor duša. A v ten istý moment musíme nahliadať, že tak to nebolo v dobe, ktorá predchádzala našu dobu. V dobe, ktorá predchádzala našu dobu, prichádzalo k ľuďom skrze vzduch to isté, čo teraz prichádza skrze svetlo. Vidíte, to je objektívny rozdiel v zemskom procese. A keď budeme myslieť vo veľkom, tak môžeme povedať: Vzdušný duševný proces – svetelný duševný proces. A to je približne to, čo dokážeme pozorovať vo vývoji zeme. A medzi nimi, teda prechod jedného do druhého, je Mystérium na Golgote.

Mystérium na Golgote

I
I
Vzdušný duševný proces I Svetelný duševný proces.
I
I


Pre súčasnosť a budúcnosť ľudstva nestačí, že sa o duchovnosti fabuluje v abstrakciách, že sa prepadne akémusi hmlistému panteizmu či podobne, ale ide o to, že sa to, čo dnes ľudstvo vníma ako materiálny proces, že sa to začne spoznávať aj v jeho oduševnenosti.

Jedná sa o to, že sa začneme učiť hovoriť: Boli doby pred mystériom na Golgote, keď zem mala atmosféru. V tejto atmosfére bola duša, ktorá patrila k duševnosti človeka. Teraz má zem atmosféru, ktorá je zbavená duševnosti, patriacej k duševnosti človeka. Ale zato vošla do svetla, ktoré nás obklopuje od rána do večera, tá istá duševnosť, ktorá bola predtým vo vzduchu. To, že Kristus sa spojil so zemou, to to umožnilo. Takže vzduch a svetlo sa v priebehu zemského vývoja stali aj duchovne-duševne niečím iným.

Je to detinská predstava, keď sa vzduch aj svetlo popisujú čisto materiálne, rovnako pre celé tisícročia, po ktoré sa odohrával zemský vývoj. Vzduch aj svetlo sa stali vnútorne niečím iným. Žijeme v inej atmosfére, v inom kruhu svetla, než žili naše duše v predchádzajúcich pozemských vteleniach. A ide o to, aby sme sa učili spoznať to, čo je vonkajškovo materiálne, ako niečo duchovne-duševné. Na tom záleží. Nestane sa skutočnou duchovnou vedou to, keď ľudia na jednej strane opisujú čisto materiálne bytie – tak ako je to dnes zvykom a potom – áno, ako nejakú dekoráciu – povedľa toho hovoria: Ale v tomto materiálnom je všade aj duchovno! Áno, v tomto zmysle sú ľudia úplne pozoruhodní, v tomto zmysle sa chcú dnes úplne stiahnuť k abstraktnosti. Avšak to, čo je nutné, je: v budúcnosti nie abstraktným spôsobom rozlišovať materiálne a duchovné, ale v materiálnom samotnom hľadať duchovno tak, že sa toto materiálno bude dať súčasne popísať ako duchovno a v tomto duchovnom rozpoznať prechod k materiálnemu, spôsob pôsobnosti v materiálnom. Až potom si opäť skutočne, keď to budeme mať, získame poznanie o človeku samotnom. „Krv je úplne výnimočná šťava“, ale to, o čom sa dnes hovorí vo fyziológii, to vôbec nie je úplne výnimočná šťava, to je proste šťava, ktorej chemické zloženie sa človek pokúša stanoviť rovnako ako zloženie akejkoľvek inej látky. To nie je nič výnimočného. Ale ak si najskôr získame východisko, že dokážeme duševne správne nahliadať na metamorfózu vzduchu a svetla, potom bude človek môcť postupne vystúpiť i k tomu, že opätovne uchopí duchovne-duševne i samotného človeka vo všetkých jeho jednotlivých článkoch, potom človek nebude mať len abstraktnú látku a abstraktného ducha, ale ducha, dušu i telo, ktoré jedno do druhého navzájom pôsobia. To bude kultúra Michaela.

To je niečo, čo naša doba vyžaduje. To je niečo, čo má byť uchopené všetkými vláknami duševného života ľuďmi, ktorí dnes chcú pochopiť dobu. Už dlhšiu dobu je vždy vyvíjaný odpor voči všetkému tomu, čo je potrebné vniesť do ľudského svetonázoru. Častejšie som už uvádzal pôvabný prípad, ktorý sa vzťahuje na niečo neohrabaného: V roku 1835 – neuplynulo teda odvtedy ani sto rokov – bola učenému lekárskemu kolégiu v Bavorsku položená otázka pred plánovanou stavbou prvej železnice z Fürthu do Norimbergu, či je hygienické stavať takú železnicu. Vtedy sa lekárske kolégium vyslovilo – ten dokument je k dispozícii, nie je to žiadna rozprávka – že žiadne železnice by sa budovať nemali, pretože tí ľudia, ktorí by sa týmto spôsobom pohybovali nad povrchom zeme, by sa stali nervóznymi. - Ale potom bol k tomu ešte dodatok: Ak už sú takí ľudia, ktorí skutočne chcú podporovať železnice, potom by sa napravo i naľavo od železnice mali postaviť drevené steny, aby tí, ktorí pôjdu povedľa železnice, nedostali otras mozgu. - Áno, vidíte, jedno je takýto úsudok, ktorý človeka napadne, niečo iné je chod vývoja ľudstva.

Dnes sa smejeme nad takým dokumentom, aký poskytlo Bavorské lekárske kolégium v roku 1835. Ale teraz, všakže, len tak bez všetkého nemáme žiadne právo k smiechu: stretá nás dnes niečo podobného, správame sa opäť rovnako. Pretože tak úplne tiež bavorskému lekárskemu kolégiu krivdiť nemôžeme. Keď stav nervov súčasného ľudstva porovnáme so stavom nervov toho ľudstva, ktoré tu bolo pred dvomi storočiami, tak sa ľudia stali nervóznymi. Možno lekárske kolégium prosto niečo prehnalo, ale ľudia sa stali nervóznymi. Lenže pri postupnom vývoji ľudstva sa nejedná o takéto veci, ale o to, aby určité impulzy, ktoré chcú vojsť, skutočne do aj zemského vývoja vošli, aby neboli odmietnuté. A už to je niečo proti ľudskej pohodlnosti, že sa tu čas od času niečo chce dostať do ľudského kultúrneho vývoja. A to, čo je povinnosťou vo vzťahu k ľudskému kultúrnemu vývoju, my musíme čítať z objektivity, nie z ľudskej pohodlnosti, nikdy nie z lepšej ľudskej pohodlnosti. A uzatvorím dnešnú prednášku na podklade týchto slov, pretože je úplne nepochybné a zo všetkých strán sa to hlási, že nastupuje istý, už veľmi silne sa vzmáhajúci boj práve medzi antroposofickým poznaním a rôznymi vyznaniami. Tie vyznania chcú zostať v starých zabehnutých koľajách, nechcú sa pozdvihnúť k novému poznaniu mystéria na Golgote, budú stále viac zosilňovať tie silné bojové pozície, ktoré medzičasom zaujali a bolo by veľmi veľmi ľahkovážne, keby sme si neboli vedomí, že tento boj sa rozbieha.

Nuž, pozrite, vôbec nebažím po takom boji, obzvlášť nie po boji s katolíckou cirkvou, ktorý, ako sa javí, teraz s takou prudkosťou sem prenikol z druhej strany. Ten, kto napokon dobre pozná aj tie hlbšie historické impulzy dnešných vyznaní, ten bude mať veľkú nevôľu bojovať voči tomu starému, čo si zasluhuje úctu. Ale keď už boj vypukol, potom sa mu už nedá vyhnúť. A dnešné kňazstvo vôbec nemá sklony nejako nechať vojsť to, čo vojsť musí: to, čo je duchovnovedecké. Možno teda predvídať, že nevyhnutný boj voči takému niečomu, ako som vám nanovo prečítal, je vlastne groteskný: že teda bolo povedané, že sa ľudia majú poučiť o antroposoficky orientovanej duchovnej vede zo spisov, ktoré sú od jej odporcov, pretože moje vlastné spisy boli pápežom pre katolíkov zakázané. To vôbec nie je do smiechu, to je hlboko vážna vec! Boj, ktorý týmto spôsobom groteskne vystupuje, ktorý je schopný vyslať takýto úsudok do sveta, taký boj nemožno brať na ľahkú váhu. A obzvlášť ho nemožno brať na ľahkú váhu, keď naň vôbec nie radi pristupujeme. Pretože, pozrite, zoberme si príklad katolíckej cirkvi – s evanjelickou to nie je inak, katolícka je iba mocnejšia – tam máme staré úctyhodné zariadenia. Stačí ak porozumieme tomu, čo kňaza zahaľuje keď číta omšu, jednému jednotlivému kusu omšového rúcha, stačí ak porozumieme jednému jednotlivému aktu omše, potom máme prasväté, úctyhodné zariadenia, zariadenia, ktoré sú dokonca staršie, než kresťanstvo, pretože omšová obeta je len do kresťanského zmyslu premenený prastarý mystérijný kult. V tom tkvie súčasné kňazstvo, že si posluhuje takýmto bojovým prostriedkom! Ak teda človek má na jednej strane absolútne najhlbšiu úctu voči kultu ako symbolike toho, čo tu je a na druhej strane vidí, akými zlými prostriedkami sa zabraňuje tomu, čo chce vojsť do vývoja ľudstva, až potom človek vidí, aká vážnosť je dnes nutná, aby sa k týmto veciam zaujalo stanovisko. To je skutočne niečo, čo treba študovať, čo treba preniknúť. A to, čo sa z tejto strany ohlasuje, to je iba v počiatkoch. A nie je čas, skutočne nie, voči tomu spať, ale práve naplno si voči tomu zostriť zrak! Pravdou je, že sme mohli dlho, po dve desaťročia, počas ktorých sme približne pestovali antroposofické hnutie v strednej Európe, si dožičiť sektárske driemoty, voči ktorým bolo tak ťažké bojovať v našich vlastných kruhoch a ktoré ešte tak hlboko tkvejú v nálade ľudí, stojacich v antroposofickom hnutí. Ale ten čas je preč, kedy sme si mohli užívať pestovanie driemotného sektárstva. Je hlbokou pravdou to, čo som tu už častejšie zdôraznil, že je nevyhnutné vziať skutočne na zreteľ svetovo dejinný význam antroposofického hnutia a jednak sa rozhliadnuť ponad drobnosti ale súčasne i malé impulzy brať vážne a veľko.







naspäť