Duchovné svetové oblasti a ľudské sebapoznanie.





Smernice, ktoré v týchto týždňoch boli rozoslané z Goetheana členom antroposofickej spoločnosti, vedú duševný pohľad k bytostiam duchovných ríš, s ktorými človek smerom nahor súvisí práve tak, ako smerom nadol s ríšami prírody.

Pravé sebapoznanie človeka sa môže stať vodcom do týchto duchovných oblastí. A keď sa so správnym zmyslom usilujeme o takéto sebapoznanie, tak sa v ňom objaví porozumenie pre to, čo antroposofia poskytuje v poznatkoch z nahliadnutia do života duchovného sveta. Musíme len sebapoznanie skutočne cvičiť, nie iba do „vnútra“ strnulo hľadieť.

Pri takomto skutočnom sebapoznaní nachádzame najskôr to, čo žije vo spomienke. V myšlienkových obrazoch vyvolávame do vedomia tiene toho, v čom sme v minulosti stáli v bezprostrednej živej skúsenosti. Kto vidí tieň, bude vedený vnútorným pudením v myslení k predmetu, ktorý tieň vrhá. Kto nosí v sebe spomienku, nemôže tak bezprostredne spočinúť duševným pohľadom na zážitku, ktorý vo spomienke dodatočne pôsobí. Keď si však skutočne privedie k vedomiu svoje vlastné bytie, bude si musieť povedať: Sám je, pokiaľ sa jeho duševnej bytosti týka, tým, čo z neho urobili tie zážitky, ktoré vrhajú v spomienke svoje tiene. Vo vedomí vystupujú spomienkové tiene, v duševnom bytí svieti to, čo vo spomienke je tieňom. Mŕtvy tieň má svoje súcno v spomienke, živé bytie má svoje súcno v duši, v ktorej spomienka pôsobí.

Je potrebné si len ujasniť tento pomer spomienky ku skutočnému duševnému životu a v tomto úsilí po jasnosti v sebapoznaní pocítime, ako sme na ceste k duchovnému svetu.

Spomienkou pozeráme na duchovno vlastnej duše. V obyčajnom vedomí týmto pohľadom neuchopujeme skutočne to, kam je pohľad zameraný. Hľadíme na niečo, ale pohľad sa nestretáva so žiadnou skutočnosťou. Antroposofia na túto skutočnosť poukazuje z imaginatívneho poznania. Vyvádza od toho, čo je tieňom, k tomu, čo svieti. Toto robí vtedy, keď hovorí o éterickom tele človeka. Ukazuje, ako fyzické telo pôsobí v myšlienkových tieňových obrazoch, ako však éterické telo žije v tom, čo svieti.

S fyzickým telom je človek vo zmyslovom svete, s éterickým telom je v éterickom svete. Vo zmyslovom svete má nejaké okolie. Okolie má tiež v éterickom svete. Antroposofia hovorí o tomto okolí ako o prvom skrytom svete, v ktorom sa človek ocitá. Je to ríša tretej hierarchie.

Priblížme sa obdobne k reči, ako sme pristúpili k spomienke. Vyviera z vnútra človeka, tak ako spomienka. V nej sa človek spája s akousi existenciou tak, ako sa vo spomienke spája so svojimi vlastnými zážitkami. V slove žije tiež niečo tieňovité. Toto je mocnejšie, než tieňovitosť spomienkových myšlienok. Keď človek svoje zážitky vo spomienke „stieňuje“, pôsobí pri celom deji sám so svojím vlastným "Ja". Je pri tom, keď to, čo svieti, vrhá tieň.

V reči je tiež vrhanie tieňov. Slová sú tiene. Čo tu svieti? Svieti niečo mohutnejšieho, pretože slová sú silnejšie tiene než spomienkové myšlienky. To, čo počas zemského života v ľudskom Ja môže vytvoriť spomienky, to nemôže vytvoriť slová. Tým sa musí človek učiť v súvislosti s inými ľuďmi. Na tom sa musí podieľať hlbšie v ňom spočívajúca bytostná podstata, než na tieňovitosti vo spomienke. Antroposofia hovorí z inšpiratívneho poznania o astrálnom tele podobne, ako hovorí u spomienky o tele éterickom. K fyzickému a éterickému telu pristupuje telo astrálne ako tretí článok ľudskej bytosti.

Ale aj tento tretí článok má svetové okolie. Je to svet druhej hierarchie. V ľudskej reči je daný tieňový obraz tejto druhej hierarchie. Človek žije v oblasti tejto hierarchie svojim astrálnym telom.

Môžeme ísť ďalej. Na hovorení sa človek podieľa časťou svojej bytosti. Hovorením privádza svoje vnútro do pohybu. Čím je toto vnútro obklopené, to zostáva pri hovorení samo v pokoji. Pohyb reči sa vymyká tejto v pokoji zostávajúcej ľudskej bytostnej podstate. Avšak celý človek sa dostáva do pohybu, keď uvádza do čulej pohyblivosti to, čo je na ňom sústavou údov. V tomto pohybe je človek nie menej výrazný než v spomienke a v reči. Spomienka vyjadruje zážitky. Reč má svoju podstatu v tom, čo je výrazom čohosi. Takže aj človek, ktorý sa pohybuje celou svojou bytosťou, vyjadruje "niečo".

Čo je takto vyjadrené, na to poukazuje antroposofia ako na ďalší článok ľudskej bytosti. Hovorí z intuitívneho poznania o "pravom Ja" alebo o „Ja“. Aj pre toto nachádzame svetové okolie. Je to svetové okolie prvej hierarchie.

Keď človek pristupuje ku svojim spomienkovým myšlienkam, stretáva ho prvé nadzmyselno, jeho vlastná éterická podstata. Antroposofia mu ukazuje príslušné svetové okolie, ktoré k tomu patrí. Keď sa človek uchopuje ako hovoriaci bytosť, stretáva ho jeho astrálna podstata. Neuchopuje sa tým už to, čo pôsobí len vnútorne ako spomienka; inšpiráciou sa to zrie ako to, čo vytvára v reči z duchovna fyzický dej. Rozprávanie je fyzický dej, ktorého základom je tvorivá práca z ríše druhej hierarchie.

Ak sa pohybuje celý človek, je to intenzívnejšie fyzické pôsobenie, než rečou. Nie je v človeku niečo tvorené. Je utváraný celý človek. Tu pôsobí prvá hierarchia do utvárajúco tkaného fyzična.

Tak sa môže cvičiť skutočné sebapoznanie ľudskej bytosti. Človek však neuchopuje pritom len svoje vlastné Ja. Postupne uchopuje svoje články: telo éterické, astrálne, Ja. Ale keď tieto články uchopuje, prichádza postupne k vyšším svetom, ktoré - tak ako tri ríše prírodné: zvieracia, rastlinná, minerálna - patria ako tri duchovné ríše k celku sveta, v ktorom sa jeho bytosť rozvíja.

Originálne znenie



Ďalej (Smernice č. 69, 70, 71)
Nazad (Smernice č. 66, 67, 68)
naspäť na zoznam smerníc