Michaelova úloha v Ahrimanovej sfére.





Ak sa človek pozerá spätne na svoj vývoj a pritom si k duchovnému nazeraniu prináša to zvláštne uspôsobenie, ktoré ako duchovný život prijímal počas posledných piatich storočí, tak musí už i v obyčajnom vedomí aspoň tušením spoznať, že po tých päť storočí stojí človek na významnom bode obratu celého pozemského vývoja ľudstva.

V poslednom čísle tohto listu som na tento významný obrat poukázal z jedného hľadiska. Tu je možné sa pozrieť do dávnej doby vývoja. Zbadáme, ako sa v človeku premenila tá duševná sila, ktorá je v prítomnej dobe činná ako sila inteligencie.

Dnes sa v poli ľudského vedomia objavujú myšlienky - mŕtve, abstraktné myšlienky. Tieto myšlienky sú viazané na ľudské telo fyzické. Človek ich musí uznávať ako myšlienky ním vytvorené.

V pradávnej dobe človek zrel, ak obrátil svoj duševný pohľad smerom, v ktorom sa mu dnes zjavujú vlastné myšlienky, božsko-duchovné bytosti. Človek tým zistil, že jeho celé bytie je napojené na tieto bytosti, až k fyzickému telu. Človek musel sám seba uznávať za výtvor týchto bytostí. Ale ako taký výtvor neuznával len svoje bytie, ale aj svoje konanie. Človek nemal žiadnu vlastnú vôľu. Čo konal, bolo prejavom vôle božskej. Postupne, ako bolo líčené vyššie, sa došlo až k vlastnej vôli, čo nastalo približne pred piatimi storočiami.

Ale posledná etapa sa odlišuje od všetkých predchádzajúcich oveľa silnejšie, než tieto medzi sebou.

Keď prechádzajú myšlienky na fyzické telo, strácajú živosť. Umierajú, sú duchovne mŕtvymi útvarmi. Predtým boli, keď patrili človeku, ešte súčasne vždy orgánmi božsko-duchovných bytostí, ku ktorým človek patrí. Ony v človeku bytostne chceli. A tým sa človek cítil skrze ne živo spojený s duchovným svetom.

S mŕtvymi myšlienkami sa človek cíti byť odlúčeným od duchovného sveta. Cíti sa byť úplne presadeným do sveta fyzického.

Tým však bol presadený do sféry ahrimanskej duchovnosti. Táto ahrimanská duchovnosť nemá žiadnu veľkú moc v oblastiach, kde bytosti vyšších hierarchií držia človeka vo svojej sfére tak, že buď ako v pradávnych dobách samy v človeku pôsobia, alebo, ako neskôr, pôsobia svojím oduševneným alebo živým odleskom. Ak existuje toto pôsobenie nadzmyslových bytostí do pôsobenia ľudského - to znamená asi až do 15. storočia - majú ahrimanské mocnosti vo vývoji ľudstva len akúsi - môžeme povedať - ticho zaznievajúcu moc.

Čo líči perzský svetový názor o pôsobení Ahrimanovom, to s tým nie je v rozpore. Lebo tento svetový názor nemá na mysli pôsobnosť Ahrimanovu v ľudskom duševnom rozvoji, ale takú, ktorá hraničí bezprostredne so svetom ľudskej duševnosti. Ahrimanovo tkanie zaznieva sem síce zo susedného duchovného sveta do ľudského sveta duševného, ale bezprostredne nezasahuje.

Tento bezprostredný zásah sa stal možným až v dobe, ktorá začala pred piatimi storočiami.

Tak stojí človek na konci vývojového prúdu, v ktorom vznikla jeho bytosť z takej božskej duchovnosti, ktorá následne v sebe odumiera v abstraktnej inteligencii ľudskej bytosti.

Človek nezostal v tých sférach, v ktorých má ako v tejto božskej duchovnosti svoj pôvod.

Čo nastalo pred piatimi storočiami pre vedomie človeka, to nastalo pre širší rozsah jeho celkovej bytostnej podstaty už za doby, kedy vstúpilo do zemského vývoja mystérium na Golgote. Tu sa stalo, že nevnímateľne pre vedomie, ktoré existovalo vtedy u väčšiny ľudí, skĺzaval pomaly vývoj ľudstva zo sveta, v ktorom má Ahriman málo moci, do toho sveta, v ktorom má moc veľkú. Toto skĺzavanie do inej svetovej vrstvy skončilo práve v 15. storočí.

Ahrimanov vplyv na človeka v tejto svetovej vrstve je možný a môže pôsobiť pustošivo preto, že v tejto vrstve odumrelo človeku príbuzné božské pôsobenie. Človek však nemohol prísť k rozvinutiu slobodnej vôle vôbec žiadnym iným spôsobom než tým, že sa odobral do sféry, v ktorej neboli živé ony božsko-duchovné bytosti, ktoré s ním boli od počiatku spojené.

Kozmicky nazerané, spočíva v podstate tohto ľudského vývoja slnečné mystérium. S tým, čo mohol človek až k onomu významnému obratu svojho vývoja vnímať v slnku, boli spojené božsko-duchovné bytosti jeho pôvodu. Tieto sa odlúčili od slnka a zanechali na ňom svoj odumretý život, takže človek môže prijímať do svojej telesnosti skrze slnko už len silu mŕtvych myšlienok.

Ale tieto bytosti vyslali zo slnka na zem Krista. Ten spojil svoju bytosť pre spásu ľudstva s tým, čo odumrelo božsko-duchovnému bytiu v Ahrimanovej ríši. Tak má ľudstvo dvojakú možnosť, ktorá je zárukou jeho slobody: Obrátiť sa ku Kristovi v duchovnom zmýšľaní, ktoré tu podvedome bolo pri zostupe z nazerania na nadzmyslové duchovné bytosti až k užívaniu inteligencie, teraz vedomým spôsobom, alebo sa chcieť cítiť v odlúčenosti od tohto duchovného bytia a tým upadnúť do orientácie, ktorou sa uberajú ahrimanské mocnosti.

V tejto situácii je ľudstvo od začiatku 15. storočia. Táto je pripravovaná - vo vývoji sa všetko deje pozvoľne - od mystéria na Golgote, ktoré ako najväčšia pozemská udalosť je určené k tomu, aby zachránilo človeka pred záhubou, ktorej musí byť človek vystavený, pretože sa má stať slobodnou bytosťou.

Teraz môžeme povedať: Čo sa až doteraz stalo v tejto situácii zo strany ľudstva, prebiehalo polonevedome. A tým sa dospelo k tomu, čo je dobrého v prírodnom nazeraní, žijúcom v abstraktných ideách a k početným, rovnako tak dobrým princípom pri postojoch v živote.

Ale táto doba, kedy smel človek svoje bytie rozvíjať v nebezpečnej ahrimanskej sfére nevedome, je preč.

Bádateľ v duchovnom svete musí dnes upozorniť ľudstvo na duchovnú skutočnosť, že Michael prevzal duchovné vedenie záležitostí ľudstva. Michael koná, čo má konať, tak, že tým ľudí neovplyvňuje. Oni však ho môžu slobodne nasledovať, aby našli opäť, silou Krista, cestu von z ahrimanskej sféry, do ktorej museli nutne prísť.

Kto sa poctivo, z najhlbšej podstaty svojej duše môže cítiť zajedno s antroposofiou, ten správne chápe tento neobyčajný zjav Michaela. A antroposofia by chcela byť posolstvom o tomto Michaelova poslaní.

Originálne znenie



Ďalej (Smernice č. 106, 107, 108)
Nazad (Smernice č. 103, 104, 105)
naspäť na zoznam smerníc