Niečo o chápaní ducha a prežívaní osudu.



Do oznámení a pozorovaní, ktoré sú na tomto mieste adresované členom, má byť tentokrát včlenené niečo, čo sa môže hodiť k tomu, aby dalo myšlienkam o smerniciach ďalší smer.

Porozumenie antroposofickému poznaniu môže byť podporené, ak bude ľudská duša stále znovu orientovaná na pomer človeka a sveta.

Ak človek zameria svoju pozornosť na svet, do ktorého sa rodí a z ktorého smrťou odchádza, tak má najprv okolo seba hojnosť svojich zmyslových dojmov. Tvorí si myšlienky o týchto zmyslových dojmoch.

Kedykoľvek si privádza k vedomiu toto: "Vytváram si myšlienky o tom, čo mi moje zmysly zjavujú ako svet", môže už začať so sebapozorovaním. Môže si povedať: "V mojich myšlienkach žijem "Ja". Svet mi dáva podnet prežívať mňa v myšlienkach. Tým, že pozorujem svet, nachádzam v mojich myšlienkach seba.

Tak, pokračujúc v premýšľaní, stráca človek svet z vedomia; a do vedomia vstupuje ja. Prestáva si predstavovať svet; začína prežívať ja.

Ak sa pozornosť naopak zameriava na vnútro, v ktorom sa svet zrkadlí, tak sa vynárajú vo vedomí osudové životné udalosti, v ktorých ľudské ja plynulo od onoho okamihu, na ktorý si ešte, ako na najvzdialenejší, spätne spomíname. Prežívame vlastné bytie v slede týchto osudových zážitkov.

Keď si uvedomujeme: "Prežil som so svojím ja osud", môžeme začať s pozorovaním sveta. Môžeme si povedať: Vo svojom osude nebol som sám; tu zasahoval svet do môjho prežívania. Chcel som to alebo ono. Do mojej vôle vplýval svet. Vo svojom chcení, keď prežívam toto chcenie sebapozorujúc, nachádzam svet.

Keď takto človek pokračuje, vžívajúc sa do vlastného ja, stráca ja z vedomia. Do vedomia vstupuje svet. Prestáva prežívať ja; v pociťovaní si začína uvedomovať svet.

Vmýšľam sa von do sveta. Tu nachádzam seba. Ponáram sa sám do seba. Tu nachádzam svet. Ak toto človek vníma dosť silno, ocitá sa vo vnútri svetových a ľudských záhad. Pretože keď cítime: namáham sa v myslení, aby som uchopil svet a tkviem v tomto myslení predsa len v sebe samom, to privádza k prvej svetovej záhade. Cítiť sa byť formovaný osudom vo svojom ja a v tomto formovaní pociťovať tok svetového diania, to pudí k druhej svetovej záhade.

V prežívaní týchto záhad sveta a človeka klíči duševné rozpoloženie, v ktorom sa môže človek stretnúť s antroposofiou tak, že vo svojom vnútri z nej získa dojem, ktorý podnecuje jeho pozornosť.

Pretože antroposofia uplatňuje toto: Existuje duchovné prežívanie, ktoré nestráca v myslení svet. Môžeme aj v myslení ešte žiť. V meditovaní podáva také vnútorné prežívanie, v ktorom sa zmyslový svet myslením nestráca, ale získava sa svet duchovný. Miesto toho, aby sa prenikalo do ja, v ktorom cítime ako svet zmyslov zapadá, prenikáme do sveta ducha, v ktorom cítime toto ja spevnené.

Antroposofia ďalej ukazuje: Existuje také prežívanie osudu, v ktorom sa ja nestráca. Ešte aj v osude môžeme prežívať seba ako pôsobiacu bytosť. V nesebeckom pozorovaní ľudského osudu poskytuje antroposofia zážitok, v ktorom sa učíme milovať nielen vlastné bytie, ale svet. Namiesto strnulého dívania sa do sveta, ktorý nesie ja v šťastí i nešťastí na svojich vlnách, nachádzame ja, ktoré chcejúc utvára vlastný osud. Namiesto aby sme narážali na svet, na ktorom sa ja rozbíja, prenikáme do ja, ktoré sa cíti späté so svetovým dianím.

Osud človeka je mu pripravovaný svetom, ktorý mu zjavujú jeho zmysly. Ak človek nachádza vlastné pôsobenie vo vláde osudu, tak mu vystupuje jeho ja bytostne nielen z vlastného vnútra, ale vystupuje mu zo sveta zmyslov.

Ak človek dokáže hoci aj len slabo pociťovať, ako sa mu v ja prejavuje svet ako duchovno a ako sa ukazuje vo zmyslovom svete ja činným, potom má už bezpečné pochopenie pre antroposofiu.

Lebo potom sa vyvinie zmysel pre to, že sa v antroposofii môže popisovať svet ducha, ktorý je chápaný skrze ja. A tento zmysel vyvinie tiež porozumenie pre to, že sa môže vo zmyslovom svete nájsť ja tiež ešte inak, než ponorením do vnútra. Antroposofia nachádza ja tým, že ukazuje, ako sa zo zmyslového sveta človeku nezjavujú len zmyslové vnemy, ale aj účinky z jeho predzemského bytia a predošlých pozemských životov.

Človek tak môže pozerať do sveta zmyslov a povedať: „Tu nie je len farba, tón, teplo; tu pôsobia aj zážitky duší, ktoré tieto duše prekonali pred svojím pozemským bytím“. A človek môže nahliadať do seba a povedať: „To nie je len moje ja, tu sa zjavuje duchovný svet“.

V takom porozumení sa môže človek, na ktorého zapôsobili svetové a ľudské záhady, stretnúť so zasvätencom, ktorý - podľa svojich zrení - musí o vonkajšom zmyslovom svete hovoriť tak, akoby sa z neho neprejavovali len zmyslové vnemy, ale aj dojmy o tom, čo ľudské duše v predzemskom bytí a v uplynulých pozemských životoch spôsobili; a ktorý musí vypovedať o vnútornom svete ja tak, že tento svet zjavuje duchovné súvislosti tak výrazne a pôsobivo, ako vnemy zmyslového sveta.

Vedome mali by členovia, ktorí chcú byť činnými, sa učiniť prostredníkmi toho, čo cíti pýtajúca sa ľudská duša ako záhadu svetovú a záhadu človeka a tým, čo má povedať zasvätencovo poznanie, keď vynáša z ľudských osudov minulý svet a keď odhaľuje z duševného zosilnenia vnemy duchovného sveta.

Tak môže pracovať člen, ktorý chce byť činný, aby sa antroposofická spoločnosť stala pravou prípravnou školou zasvätencov. Na to chcel vianočný zjazd mocne poukázať. A kto tomuto zjazdu správne rozumie, ten bude na to naďalej poukazovať, až do tej doby, keď dostatočné porozumenie pre to môže priniesť spoločnosti opäť nové úlohy. Keď sme na toto poukázali, môžeme nadviazať nasledovnými smernicami.

Originálne znenie



Ďalej (Smernice č. 62, 63, 64, 65)
Nazad (Smernice č. 59, 60, 61)
naspäť na zoznam smerníc