GA301, DRUHÁ PREDNÁŠKA
Bazilej, 21. apríla 1920
Trojčlennosť ľudskej bytosti



Za určitých okolností môže byť ťažké z vedomia dnešnej doby charakterizovať to, čím je duchovná veda špeciálna; pretože je samozrejmé, že človek najskôr, keď je s niečím novým konfrontovaný, posudzuje to podľa toho, čo už má. Duchovná veda, o ktorej sa tu hovorí, je iného druhu, než to, čo sme dnes zvyknutí nazývať vedou; prirodzene nie iného druhu tým, že by napríklad chcela o veciach konštatovať iné obsahy, iné myšlienky, ale tým, že istým iným spôsobom prehovára k celému človeku. Práve touto inakosťou sa duchovná veda môže stať plodnou pre pedagogické umenie. Ak sa chcem vyjadriť o tom, aká je vlastne táto inakosť, chcel by som dnes predbežne povedať nasledovné.

Keď dnes počujeme o akýchkoľvek vedomostiach, myslíme si, že máme nejakú predstavu o tom a tom - a potom si nesieme tieto predstavy ak máme viac či menej dobrú pamäť, aj celým životom. Spomíname si na veci a tým ich poznáme. Na takéto použitie v živote sa s duchovnou vedou vlastne nepočíta. Určite, na základe dnešných návykov je duchovná veda často takto braná. Ale tí, ktorí ju tak berú, akoby bola zbierkou poznámok, tí neprijímajú duchovnú vedu v pravom zmysle. Niečo, čo je oveľa bližšie k životu než obyčajné zmyslové a materiálne vedomosti, berú spôsobom, ktorý je tak vzdialený od života, ako zmyslovo-hmotný spôsob nazerania. Pozrite, ak by niekto povedal: Včera som jedol a pil, to sa stalo raz, takže po celý môj život to už viac nepotrebujem, videli by ste prirodzene, že je to nezmysel. Pretože spojenie ľudského organizmu s tým, čo tento ľudský organizmus musí prijímať z mimoľudskej prírody do seba, aby mohol žiť, musí byť stále obnovované a človek nemôže inak, než do tohto procesu prijímania a nového prepracovávania znovu a znova vstupovať. Tak je to v istom zmysle aj s duchovnou vedou. Duchovná veda dáva človeku niečo, čo ho preniká životom, čo však v skutočnosti je človek nútený stále znovu obnoviť, aby to v ňom zostalo vždy živé. A preto je duchovná veda niečím, čo vlastne stojí tomu, čo je v človeku tvorivé, oveľa bližšie, než zvyčajné vedomosti, a čo teda vlastne môže dať z mnohých strán podnet, aby bol tento cenný materiál, ktorý človek môže správne vziať do rúk iba ako umelec: vyvíjajúci sa človek, spracovaný.

Ale nebude to hneď v prvých hodinách vyzerať, že by duchovná veda v tomto smere bola niečím bezprostredne živým. Avšak ak máte trpezlivosť pozorovať to, čo na základe súčasných zvyklostí musí byť najprv prednesené vo viac abstraktnej forme tak, že si všimnete, ako sa to postupne stáva skutočným životom – tak, že nemáme len vedomosti, ale niečo, čo v každom okamihu, v každej hodine je súčasne školou životnej lásky - potom práve uvidíte, ak máte trpezlivosť, že duchovná veda má úplne iný smer a že tí, ktorí sa niečo raz dozvedeli z tejto duchovnej vedy a potom s tým zaobchádzajú ako s akýmikoľvek inými vedomosťami, teda považujú ju za zbierku poznámok o svete – tí sami jej najviac škodia.

Toto som chcel povedať na začiatku, pretože práve tie veci, o ktorých budem musieť hovoriť dnes, musia byť pozorované už v tomto svetle. Včera som poukázal na to, že ku skutočnému poznaniu človeka musíme človeka pozorovať z rôznych uhlov pohľadu, že však tieto rôzne uhly pohľadu vedú práve k tomu, že telesne-fyzické a duševne-duchovné sú nahliadané v jednote.

Včera som povedal, že v duchovnej vede sa hovorí o fyzickom človeku, éterickom človeku, astrálnom človeku a bytosti ja. Každý z týchto článkov ľudskej prirodzenosti je opäť v istom zmysle trojčlenný. Fyzické telo je trojčlenné, aj všetky ostatné články ľudskej bytosti sú taktiež trojčlenné, takže do úvahy prichádzajú najrozličnejšie sa krížiace pohľady. Dnes sa pokúsim osvetliť ľudskú prirodzenosť z veľmi odlišného uhla a uvidíte, že až z rôznych osvetlení nakoniec získame živú charakteristiku ľudskej bytosti.

Môžeme sa totiž v úplne iných súvislostiach než včera znovu pozrieť na človeka z troch hľadísk: z telesného hľadiska, z duševného hľadiska a z duchovného hľadiska. Zdôrazňujem práve konkrétne, že to, čo hovorím dnes, je vyslovené z veľmi odlišného hľadiska a že s tým, čo bolo povedané včera, sa zosúladí až neskôr. Môžeme sa pozrieť na človeka, ako som povedal, z fyzického hľadiska. Okamžite sa nám zdá byť trojčlennou bytosťou. Z duševného hľadiska sa nám opäť zdá byť trojčlennou bytosťou a z duchovného hľadiska sa nám tiež zdá byť trojčlennou bytosťou.

Najprv pozorujme človeka z telesného hľadiska. Tu dnešné fyziologické vedecké úvahy často zlyhávajú a nevedú ku skutočnému plastickému náhľadu na podstatu človeka. Poukázal som na tieto veci na základe, možno povedať, tridsaťročného štúdia týchto vecí, v mojej knihe "O duševných záhadách", zverejnenej pred dvomi alebo tromi rokmi. Na začiatku som poukázal na túto prirodzene existujúcu trojčlennosť človeka z hľadiska telesného. Najskôr tieto veci uvediem iba informačne, a postupne v priebehu hodiny k nim prinesiem jednotlivé dôkazy.

Ak sa na ľudskú bytosť pozrieme najskôr telesne, tak sa jedná o to, že najskôr sa pozeráme na to, čím je človek tým, že je bytosťou, ktorá vníma vonkajší svet prostredníctvom zmyslov. Ale vy tiež viete, že tieto zmysly, ktoré sú do určitej miery umiestnené na periférii ľudského organizmu, pokračujú dovnútra človeka, do nervov. Kto zmyslovú a nervovú organizáciu ľahko vyhodnotí spoločne s ostatnými ľudskými organizáciami, ten človeka vôbec nepozoruje tak, že by ho mohol vidieť skrz-naskrz podľa jeho podstaty. V tom, čo by som chcel nazvať nervovo-zmyslovým človekom, je vysoký stupeň nezávislosti, individualizácie. A práve preto, že dnes človek celú ľudskú bytosť ako nejakú nebulóznu jednotu pozoruje len prírodovedecky, nedospeje k tomu, aby sa zameral na túto fundamentálnu nezávislosť nervovo-zmyslového človeka. Budeme sa navzájom lepšie rozumieť, ak túto vec ďalej rozvediem.

Druhým nezávislým článkom ľudskej telesnej podstaty je potom všetko to, čo je integrované do nášho organizmu ako - hovorím tomu - rytmický, rytmizujúci organizmus človeka; to, čo je dýchacím systémom a je rytmické, to, čo je systémom krvného obehu a je rytmickým systémom a to, čo je lymfatickým systémom a je rytmické. Všetko, čo je v rytmickej činnosti v človeku, to je druhý systém celej ľudskej bytosti a má relatívnu nezávislosť od nervovo-zmyslového človeka. Je to ako keby tieto dva systémy boli jednoducho medzi sebou prepojené ako nezávislé a iba komunikovali. Neexistuje žiadna taká jednota v človeku, o akej v nejasných termínoch hovorí dnešná veda.

A to tretie je opäť niečo, čo je relatívne nezávislé vo vzťahu k celému človeku; to je to, čo chcem nazvať organizmom látkovej výmeny. Ak vo vzťahu k činnosti proste pozorujete trojčlenného človeka, teda nervovo-zmyslového človeka, človeka žijúceho v určitých rytmických činnostiach a človeka žijúceho v látkovej výmene, potom máte všetko, čo sa nachádza v ľudskej prirodzenosti - za predpokladu, ide o činný organizmus. A zároveň ste poukázali na tri nezávislé systémy v ľudskom organizme.

Pozrite, dnešná veda si vytvára celkom nesprávne pojmy o týchto troch nezávislých systémoch a to tým, že jednoducho hovorí: Duševný život, ten je spojený s nervovým životom. Môžeme vidieť všade ako zvyk, ktorý sa udomácnil behom času, možno povedať že asi od konca 18. storočia, že duševný život bol privedený do určitej súvislosti iba s nervovým životom. Aby sme si s tým, čo som práve naznačil ako trojité rozdelenie ľudského tela, spojili istý zmysel, chceme preskúmať príslušnosť ľudského duševného života k tomuto trojčlennému človeku.

Tu musíme povedať: Všetko, čo je sústredené v ľudskej látkovej výmene, čo je činnosťou látkovej výmeny, je priamo spojené s ľudskou vôľou. To, čo je obehovým systémom, je priamo spojené s ľudským cítením a to čo je nervovo zmyslovým systémom, je spojené s ľudským predstavovaním. Pozrite, moderná veda tu vytvára úplne falošné pojmy. Hovorí sa, že duševný život človeka vo všeobecnosti súvisí so životom nervov, teda najviac s životom nervovo-zmyslovým. Že myslenie, cítenie a chcenie bezprostredne súvisia s nervovým životom, a až prostredníctvom nervov sa prevedie činnosť duševného života nepriamo na človeka cirkulačného, na človeka rytmického a na človeka látkovej výmeny. Tým sa ale vnáša úplný zmätok do chápania človeka. Vzďaľujeme sa ľudskej prirodzenosti miesto toho, aby sme sa k nej blížili. S nervovo-zmyslovým životom nemá nič iného bezprostredne do činenia, iba predstavovanie. Naproti tomu je rovnako bezprostredne previazaný život ľudského cítenia s rytmickým systémom človeka – tak bezprostredne, ako je prepojený život predstáv s nervovo zmyslovým človekom. Život citov ako duševný život pulzuje súčasne s dýchaním, s krvným obehom, s lymfatickým obehom a je rovnako priamo spojený s týmto systémom, ako je systém predstáv spojený s nervovým systémom. A systém vôle je priamo spojený so systémom látkovej výmeny. V ľudskej látkovej výmene vždy niečo prebieha, keď sa objaví aktivita vôle alebo kombinácia vôle. Nervový život nemá onen vzťah s vôľou, ktorý sa mu zvyčajne pripisuje, ale vôľa má vzťah iba s látkovou výmenou, a tento vzťah k látkovej výmene predstavový človek vníma opäť až prostredníctvom nervového systému. To je skutočný vzťah. Nervový systém nemá inú úlohu, než predstavovanie si. Či už si predstavujeme nejaký vonkajší predmet, alebo to, čo sa deje vo vôli v súvislosti s látkovou výmenou, nerv má vždy rovnakú úlohu. Moderná veda rozlišuje senzitívne nervy, ktoré by tu mali byť k tomu, aby z periférie tela istou mierou, ako sa hovorí – preniesli – dojmy z vonkajšieho sveta do centrálneho orgánu; a potom by tu mali byť motorické nervy, ktoré to, čo má vychádzať z centrálneho systému ako impulz vôle, by mali preniesť k telesnej periférii. Ľudia si vymysleli - budem o tom ešte hovoriť podrobnejšie - veľmi vtipné - vtipné sú, skutočne, tieto veci - vymysleli si veľmi dômyselné teórie, aby dokázali, že pri rozrezaní a tak ďalej, nervu, je možné dokázať tento rozdiel medzi senzitívnymi a motorickými nervami. Ale ten v skutočnosti neexistuje. A oveľa významnejšia, než akékoľvek behom dôb vtipné vymyslené teórie o rozdiele medzi motorickými a senzitívnymi nervami, je iná skutočnosť, a to, že však môžete vyrezať tzv motorický nerv, jeho konce dať dohromady s koncami obdobne rozrezaného senzitívneho nervu, a že dostanete opäť nerv senzitívneho typu.

To vypovedá oveľa viac, než všetko ostatné, čo bolo inak vymyslené, o tom, že rozdiel v skutočnej funkcii medzi motorickým a senzitívnym nervom sa nedá nájsť. Nemôže byť nájdený ani v anatomicko-fyziologickom zmysle. Takzvané motorické nervy nie sú tým, čo nesie impulz vôle z ústredného orgánu na perifériu človeka, ale tieto takzvané motorické nervy sú v skutočnosti tiež senzitívnymi nervami. Sú tu k tomu, aby - povedzme, že keď napríklad pohybujem prstom, takže sa uskutočňuje bezprostredný vzťah medzi rozhodnutím vôle a látkovou výmenou prsta, že je vyvíjaný priamy vplyv vôle, uchopujúci látkovú výmenu prsta. Táto zmena v látkovej výmene, tento metabolický proces je vnímaný tým takzvaným motorickým nervom. A keď nebudem vnímať tento metabolický proces, potom ani neprebehne žiadne vôľové rozhodnutie, pretože človek je odkázaný na to, aby to, čo sa v ňom deje - ak on o tom má niečo vedieť, podieľať sa na tom - vnímal práve tak, ako vníma niečo vo vonkajšom svete, keď sa na ňom má podieľať.

Je to práve - povedal by som - toto rozlišovanie senzitívnych nervov a motorických nervov je práve najpohodlnejší služobník materializmu, ale služobník, ktorý môže vtiahnuť do materialistickej vedy iba tým, že sa v tejto modernej dobe našlo lacné prirovnanie, menovite k telegrafu. Telegrafuje sa z jednej stanice do druhej a potom sa telegrafuje naspäť. Podľa tohto obrazu telegrafie si približne ľudia dnes predstavujú procesy od periférie po centrálny orgán a späť senzitívnymi a motorickými nervmi. Samozrejme, celý obraz je možný len v dobe, v ktorej telegrafia hrá takú úlohu ako v 19. storočí. Ak by tu telegrafia nebola, tak by človek tento obraz ani nenašiel a možno by sa došlo k viac prirodzenému pohľadu na príslušné procesy.

Pozrite, vyzerá to, ako keby sa tu - povedal by som - z nejakého radikalizmu, z potreby kritizovať, niekto pokúšal úplne potupiť niečo, s čím si tak veľa ľudí dalo tú najvážnejšiu námahu. Ale nemyslite si, že je to tak ľahké. Nemyslite si, že je to pre niekoho ľahké. S touto náukou o nervoch som sa začal zaoberať ako veľmi mladý muž a bolo pre mňa niečím otrasným si všimnúť, ako práve táto náuka o nervoch je zlým služobníkom materializmu, pretože to, čo je bezprostredný duševný vplyv vôle na látkovú výmenu, sa zmaterializovalo tým, že si ľudia predstavujú, ako hmotné nervové vlákno nesie vôľový impulz z ústredného orgánu na perifériu človeka, to znamená do svalu, do orgánu pohybu. Týmto spôsobom si človek vkresľuje materiálne procesy do organizmu.

Popravde, vo vôľovom akte je predovšetkým naskrze bezprostredná súvislosť medzi duševným impulzom vôle a procesom látkovej výmeny. Nerv je tu práve iba k tomu, aby sprostredkoval vnímanie tohto procesu. A práve tak je tu nerv iba k tomu, aby sprostredkoval to vnímanie, ktoré musí nastať pre človeka, keď vznikne vzťah medzi jeho cítením a akýmkoľvek takým procesom, ktorý sa vyjadruje v cirkulácii. To je potom vždy ten prípad, keď človek cíti. Tomu predovšetkým nie je základom žiaden nervový proces, ale základom je zmena našej cirkulačnej bytosti. Pri každom pocite existuje vždy nejaký proces, tentokrát ale nie v látkovej výmene, ale v rytmickom priebehu obehových procesov. A to, čo prebieha, čo sa deje v krvi, v lymfe, pri výmene kyslíka, čo ale nie je skutočná látková výmena - výmena kyslíka síce už je istá látková výmena, tá však prináleží k sprostredkovateľom vôle. Ale kým máme do činenia s rytmickým procesom dýchania, ten prináleží cíteniu. Všetko cítenie je priamo priradené k rytmickým procesom. A opäť, nervy sú tu len k tomu, aby vnímali to, čo sa bezprostredne deje medzi duševným cítením a rytmickými procesmi v organizme.

Nervy sú teda aj tu opäť len orgánmi vnímania. Takže sme, povedal by som, až v takomto duchovnevedeckom preskúmaní videli, čo to vlastne znamená, keď znovu a znovu v učebniciach fyziológie a psychológie nachádzame: Áno, je potrebné podľa teórie hypoteticky predpokladať, že človek má senzitívne a motorické nervy; avšak anatomicky sa tieto dva odlišujú nanajvýš trochu svojou hrúbkou, ale inak ničím iným. K špekuláciám pri chorobe tabes a jej podobným, ktoré sa robia – k tým sa ešte vrátim. Chcel som dnes práve iba naznačiť, že nestranné posúdenie ľudského organizmu nám ho ukazuje ako trojčlenný: nervovo-zmyslový organizmus, ktorý je priradený k predstavovému životu duše; potom organizmus, ktorý žije v rytme a je priradený k citovému duševnému životu a organizmus, ktorý žije v látkovej výmene v najširšom zmysle, priradený priamo k vôľovej časti duševného života.

Teraz, na objasnenie, sa môžeme pozrieť na život, povedzme, v tom, čo je muzikálne. Tento život v muzikálnosti je úplne najlepší dôkaz - najskôr jeden z mnohých, spoznáme ešte rôzne iné - ale možno jeden z najlepších dôkazov pre osobitné priradenie citového života k rytmickému životu organizmu. Tento rytmický život v jeho súvislosti s citovým životom je vnímaný životom predstáv, ktorý je viazaný na nervovo-zmyslový organizmus. Ak počujeme niečo hudobného, ba ak sa nejako oddáme tónovému obrazu, potom je to síce zdanlivo prijímané predovšetkým zmyslom sluchu. Ale tí fyziológovia, ktorí dokážu pozorovať o niečo jemnejšie, si všímajú, ako intímne sa na sledovaní tónového obrazu podieľa dýchanie a ako má naše dýchanie vskutku niečo spoločné s tým, čo v sebe zažívame ako prvok, ktorý nám tónový obraz zjavuje tak, že sa dá posudzovať esteticky, že môže byť prijímaný ako umenie.

Musíme si totiž byť vedomí, aký zložitý proces v nás vlastne neustále prebieha. Len si vezmite tento náš organizmus. Tento nervovo-zmyslový organizmus, ten je centralizovaný v ľudskom mozgu tak, že ľudský mozog je v skutočnosti iba minimálnou časťou v určitom pevnom stave; celý mozog pláva v mozgovej tekutine – mozgomiešnom moku. Pokúsim sa to, čo tu spočíva v základoch, objasniť nasledovne:

Náš mozog, ak by skutočne vôbec neplával v mozgovej tekutine, tak by neustále tlačil krvné cievy na lebečnú základňu a neustále by ich drvil. Náš mozog totiž skutočnosťou, že sa nachádza v mozgomiešnom moku, zažíva trvalý vztlak - to, čo sa nazýva nadľahčovanie podľa princípu Archimedovho zákona, ako viete z fyziky - takže z celkových 1300-1500 gramov hmotnosti mozog v skutočnosti na lebečnú základňu tlačí nie viac než 20 gramami. Takže teda tým, že na mozog pôsobí silný vztlak, je lebečná základňa oveľa menej zaťažená. Ale táto mozgová tekutina sa na našej ľudskej skúsenosti nepodieľa o nič menej než to, čo je v mozgu pevné. Táto mozgová tekutina je totiž v neustálom pohybe nahor a nadol. Mozgová tekutina sa rytmicky pohybuje nahor a nadol z mozgu cez chrbticový kanál, potom klesá do brušnej dutiny, pri nádychu je tlačená späť do dutiny lebečnej a počas výdychu tečie späť nadol. Tento mozgomiešny mok je v neustálom stúpavom a klesavom pohybe, to značí, že sa tu deje jeho pokračovanie do ostatného organizmu, že sa deje neustály vibračný pohyb, ktorý v zásade vypĺňa celého človeka a ktorý súvisí s dýchaním.

Tým, že stojíme voči nejakej postupnosti tónov, stojíme voči tomu ako dýchajúci ľudia. Voda je neustále hnaná nahor a nadol. A tým, že počúvame, bije rytmus stúpajúcej a klesajúcej tekutiny na to, čo tu v nás cez tóny figuruje v našom sluchovom orgáne ako zmyslové vnímanie a neustále prebieha spoločné udieranie vnútornej vibračnej hudby nášho dýchania spolu s tým, čo ako proces vnímania zasahuje naše ucho.

V tom vlastne spočíva hudobný zážitok - v tejto rovnováhe medzi vnímaním sluchom a rytmickým procesom dýchania. A ten, kto by hudobné vnímanie, ktoré je v podstate všade preniknuté cítením, chcel priviesť len do priamej súvislosti s nervovými procesmi, ten to opisuje úplne zle. Nervové procesy sú tu vlastne pri hudobnom vnímaní iba na to, aby sme to, čo v skutočnosti prebieha, hlbšie spojili s našim ja, aby sme to vnímali tak dobre, že to vnesieme až do predstavivosti.

Snažil som sa všetkými smermi, aby som tieto veci preskúmal. Bolo to v časoch, kedy sa ľudia v Európe o takéto problémy ešte zaujímali viac. Udial sa, ako viete, živý spor o uchopenie hudobného krásna medzi Richardom Wagnerom a Wagnerovými žiakmi na jednej strane a Viedenčanom Hanslickom na strane druhej. Tam bolo možné problém hudobného vnímania prediskutovávať vo všetkých smeroch. Tam bolo aj v tejto súvislosti poukázané na tie pokusy, ktoré je možné vykonať, aby sa došlo k hudobnému vnímaniu. A práve pri hudobnom vnímaní je usilované o vyhľadávanie priameho vzťahu medzi procesmi cirkulačnými a tým, čo je vlastným ľudským cítením tak, ako tu existuje priamy vzťah medzi nervovým systémom a predstavivosťou. Ale tento priamy vzťah nie je potrebné hľadať medzi nervovým systémom a cítením, ani nie medzi nervovým systémom a vôľou.

Som presvedčený, že falošná hypotéza o senzitívnych a motorických nervoch, ktorá vtiahla do vedy ako služobník materializmu, už uchopila spôsob myslenia ľudí oveľa viac, než sa predpokladá, a že pre ďalšiu alebo po nej nasledujúcu generáciu sa už stane štandardným zmýšľaním. Áno, som presvedčený, že táto materialistická náuka o nervoch sa už stala postojom ľudstva a že my vlastne dnes to, čo fyziológia a psychológia prednášajú ako teóriu, už máme v našich postojoch, a že tieto postoje vlastne ľudí rozdeľujú. Ak máte pocit - a ľudia dnes už ten pocit majú - že v skutočnosti druhý človek voči nám stojí iba tak, že my sami na neho robíme zmyslový dojem a on na nás, že on oddelene od nás má v sebe svoj citový život, ktorý by mal byť sprostredkovaný až nervami, potom staviame bariéru medzi človekom a človekom. Je to naozaj tak, že tieto bariéry viedli k pozoruhodným názorom - až tak, že dnes počujeme ľudí hovoriť: Áno, keď sa pozriem na inú ľudskú bytosť, tak vidím, že má nos uprostred tváre, že má dve oči na tých miestach, kde viem, že aj ja mám dve oči. Že má tvár takého tvaru ako ja; a tým, že to všetko vidím, vytváram si nevedomý záver: V tomto organizme je práve také ja, ako vo mne. - Už teraz existujú ľudia, ktorí takúto teóriu reprezentujú a chápu vzťah človeka k človeku takto vonkajškovo, že veria, že až z tvaru človeka by mal byť nutný nevedomý záver, že tým sme došli na to, že iný človek má rovnaké ja ako ja. Avšak názor, ktorý s predstavovým životom spája len život nervov a naproti tomu s citovým životom spája obehový život a život dýchania a celý život látkovej výmeny spája s životom vôle, ten, ak sa stane životným postojom, ak sa raz stane skutočným zážitkom, bude ľudí opäť spájať. K tomuto spájaniu môžem zatiaľ použiť len obraz:

Pozrite, ako ľudia by sme boli duchovne-duševne od seba skutočne veľmi oddelení, ak by sme museli duchovne-duševne stáť voči sebe tak, že by sme vlastne všetko cítenie a chcenie v našom vnútri rozvíjali skrze nervy a museli by sme si celého človeka myslieť ako uzatvoreného v jeho koži. To činí dušu veľmi izolovanou. A chcem povedať: Tak sa dnes ľudia cítia - a verným obrazom tohto pocitu je antisociálny a stále asociálnejším sa stávajúci stav Európy.

Ale existuje i iná možnosť.

Všetci tu spoločne sedíme v tejto sále; dýchame spoločný vzduch - tu nemožno povedať, že by každý z nás si dokázal okolo seba uzatvoriť svoju vlastnú vzduchovú schránku. Dýchame spoločný vzduch. Ten, kto viaže celý duševný život na nervový systém, ten izoluje ľudí. Kto napríklad do dychového života opäť vracia duševný život, ten tiež robí duševný život niečím spoločným. Rovnako ako tento vzduch je pre nás spoločný, tak pre nás je a bude pre nás spoločný aj duševný život, ak ho vrátime do rytmického organizmu.

A aj keď si v našom sociálnom poriadku niektorí ľudia môžu dnes kúpiť niečo trochu lepšie a iní si musia kúpiť niečo horšie, predsa len si nemôže boháč, ani tým, že neje to isté ako chudobný, vzťahovať svoje výživové prostriedky k mesiacu, či k nejakému úplne inému svetovému telesu. Z hľadiska látkovej výmeny máme tiež spoločný život. Tak sa však aj náš vôľový život stáva spoločným, ak takto vidíme originálne, bezprostredne primárne vzťahy vôľového života k životu látkovej výmeny.

Uvidíte, akú to má nekonečnú nosnú šírku, keď nazeráme túto súvislosť citového života so všetkým, čo je v ľudskej prirodzenosti rytmické, a čo rytmicky prepája človeka s okolitým svetom, a na druhej strane spoznávame život vôle v jeho súvislosti s životom látkovej výmeny. Aj v tom sa opäť ukazuje, ako je duchovná veda práve určená ku skutočnému poznaniu hmoty a jej procesov. Materializmus je už raz odsúdený k tomu, aby práve o matérii nič nechápal.

Tým som vás chcel predbežne – ešte sa všetkým týmto veciam budeme venovať podrobnejšie - oboznámiť s trojčlennosťou ľudského telesného života na nervovo-zmyslový život, na život organizmu rytmu a na život látkovej výmeny organizmu. A čo sa týka života duše, tak sme vlastne už trojčlennosť popísali pri charakteristike života telesného. Štruktúru duševného života môžeme síce jednoducho uvažovať v triviálnom rozdelení, bežne používanom, na myslenie, cítenie a vôľu. Ale človek pristupuje k duševnému životu iba nedobre, ak toto členenie, ktoré je inak úplne opodstatnené, stavia do popredia. Vy viete, že sa v psychológiách mnohorako opakuje členenie ľudského duševného života na predstavovanie - myslenie, cítenie a chcenie. Avšak pre nezaujaté pozorovanie ľudskej prirodzenosti sa stáva čoraz jasnejším, že naozajstný náhľad na duševný život sa tým v skutočnosti nezískava.

Nuž, existuje vlastne jeden jav, alebo, povedzme, komplex javov, ktorý je omnoho charakteristickejší pre duševný život, než abstrakcia myslenie-cítenie-vôľa. Abstrakcia myslenie-cítenie-vôľa je síce, ako bolo povedané, dobrá, ale aby sme živo spoznali duševný život, k tomu je lepšie, ak nevychádzame priamo z myslenia, cítenia a chcenia, ale keď sa predovšetkým zameriame na niečo, čo vlastne v duševnom živote úplne prechádzame, ak sa na to zameriame ako na oveľa primárnejšie zjavenie duševného života, a to je, že tento duševný život vždy žije striedavo v sympatiách a antipatiách, v láske a nenávisti. Zvyčajne si iba nevšímame, ako tento duševný život pendluje medzi láskou a nenávisťou, medzi sympatiou a antipatiou. Nevšímame si to práve preto, že určité procesy duševného života nehodnotíme správnym spôsobom.

Pozrite, človek usudzuje. Úsudok je buď súhlasný alebo odmietavý. Poviem: Strom je zelený. Spájam dva pojmy: strom a zeleň, spájam ich pozitívnym spôsobom. Poviem: včera ste neboli so mnou. Spájam dve predstavy respektíve komplexy predstáv v negatívnom zmysle. Pre duševný život aj takýto úsudok nakoniec spočíva na niečom zo sympatie a antipatie. Súhlasný úsudok sa vždy prežíva so sympatiou, zamietavý úsudok sa vždy prežíva s antipatiou. Nie, že by správnosť úsudku spočívala na sympatii a antipatii, ale správnosť rozsudku sa prežíva so sympatiou a antipatiou.

A môžeme povedať: to tretie medzi týmito dvomi, medzi sympatiou a antipatiou je tiež jasne prítomné. To je, keď človek má urobiť rozhodnutie medzi sympatiou a antipatiou. V duševnom živote nemáme len prosto sympatiu a antipatiu, evidentne máme aj skeptické pendlovanie medzi nimi, čo je tiež pozitívny stav. Takže aj tu nachádzame, aj keď nie tak oddelené ako pri tele, pretože máme tu do činenia s procesom a nie s odlíšiteľnými článkami, ale predsa len tu máme členenie aj duševného života na sympatiu, antipatiu a to, čo je medzi nimi.

Významnejšie však nám vyvstane toto členenie, keď vezmeme do úvahy duchovnosť v človeku, ktorá je v modernej psychológii vždy rozhodným spôsobom hádzaná dohromady s duševnosťou. Avšak my uvidíme, že človek môže získať skutočný plastický vhľad do prirodzenosti človeka iba vtedy, ak je schopný udržať tieto tri aspekty ľudskej bytosti od seba oddelené: telesnosť, spočívajúca v nervovo-zmyslových procesoch, v procesoch obehových a v procesoch látkovej výmeny; duševnosť, ktorá spočíva v zážitkoch antipatie a sympatie a sem-tam pendlovaní medzi týmito dvomi; a duchovnosť, ktorá je tiež rozhodne trojčlenná.

Aj duchovnosť človeka nám prichádza v ústrety v trojčlennosti, a to v troch od seba zreteľne odlíšiteľných stavoch. Pri duchovnom zážitku človeka musíme jasne rozlišovať medzi bdelým zážitkom, ktorý všetci poznáme ako ten stav nášho duchovného života, ktorý je nám vlastný od prebudenia až po zaspanie a potom máme iný stav nášho duchovného života medzi zaspaním a prebudením, život spánku. A máme aj to tretie medzi týmito dvomi, ktoré poznávame v momente prebudenia, snový život. Bdenie, snívanie a spánok, to sú tri články duchovného života. Bdenie, snívanie a spánok. Iba si človek nesmie – ak chce postúpiť ku skutočnému poznaniu duchovného života – s bdením, snívaním a spánkom spojiť len triviálne predstavy, ale musí mať jasno v tom, že je potrebné si získať pozorovací zmysel pre spôsob, akým sa predovšetkým vyžíva duchovný stav spánku. Tu vidíme, že spánok nám prichádza v ústrety predovšetkým tým, že človek sa stáva nehybným, že sa stáva necitlivý voči zmyslovým dojmom a tak ďalej; ale ak sa najprv pokúsime uplatniť iný pohľad - mohli by sme uplatniť mnoho iných pohľadov - potom môžeme pristupovať k tomu, čím je spánok pre náš život, aj nasledovným spôsobom:

Zvyčajne sa verí, že keď sa pozrieme späť na náš život, vidíme uzavretý prúd. Vlastne skladáme naše spätné spomienky akoby do uzatvoreného prúdu; avšak to je chyba. Spomínate si na to, čo ste zažili dnes od prebudenia. Predtým leží čas, v ktorom ste boli vo vedomí spánku; tam, po celú dobu spánku, je tok pamäte prerušený. Potom opäť prichádza každodenný život a potom opäť prichádza trvanie spánku. Takže to, čo máme vo vedomí ako jednotný tok smerom naspäť, je v skutočnosti vždy prerušené stavmi spánku. A pozrite, to má celkom určitý význam. Už pre samotné vedomie to má určitý význam. Možno rovno povedať, že niekedy sme na to zameraní, takmer nastavení, že tam, kde niečo chýba, vnímame to chýbajúce rovnako dobre ako to vyplňujúce; len si to nedokážeme vždy jasne uvedomiť. Keby som vám tu na tabuľu nakreslil bielu plochu tak, že som v nej vynechal čierne krúžky, tak by ste sa pozerali na biely povrch, ale v skutočnosti by ste dbali o bielu plochu menej, než o to, kde nič nie je - kde sú čierne bodky, ktoré som vynechal, kde som nič nekreslil. Vidíme napríklad, ak máme fľašu minerálky, aj tu istou mierou nevidíme vodu, ktorá je hustejšia, oproti malým bublinkám, ktoré sú vo vnútri, bublinkám oxidu uhličitého. Teda vnútri vody vidíme to, kde voda nie je.

A tak vnímame, tým, že spätne vnímame, v skutočnosti nie naše zážitky; tie veru určite prehliadame tak, ako keď tu prehliadame bielu; ale bezprostredne vnímame, že robíme niečo iné. A to, čo bezprostredne vnímame, vyžaduje, aby sme sa o tom veľmi presne dozvedeli. To je možné len vtedy, ak sa naozaj pokúsime vnímať, na čom vlastne spočíva náš pocit ja. Postupne - a ja vám tie príznaky, ktoré k tomu vedú, v nasledovných prednáškach starostlivo vymenujem – postupne človek príde k tomu, že si všimne, že toto vnímanie vynechaných stavov spánku nám v skutočnosti poskytuje náš pocit ja a že my ničíme náš pocit ja, ak riadne nespíme. A toto je už dôsledkom toho, že v našom spätnom spomínaní musí byť rozmiestnené toto prerušovanie spánkom, aby sme prišli k usporiadanému pocitu nášho ja. A ak budete študovať - ako bolo povedané, jednotlivosti budem ešte spomínať – ak budete študovať v súvislostiach tie poruchy, ktoré v dôsledku neusporiadaného spánkového života vystupujú v pocite ja, potom budete môcť, povedal by som, až hmatateľne uchopiť to, že pocit ja spočíva na týchto medzerách vo vedomí, na týchto medzerách, ktoré tu vystupujú v cítení ja. Nehovorím, v predstave ja, hovorím: v cítení ja. Nuž, v človeku žije nielen to, čo môžeme nazvať obsahom bdelého vedomia, ale na tom, čo žije v ľudskom organizme má bezprostredný podiel aj spánkový život - má dokonca oveľa väčší podiel. Kto môže skutočne pozorovať ľudskú subjektivitu, zistí, keď si správne zvedomí stav bdenia, že tento stav bdenia sa vlastne v skutočnosti vyskytuje iba v predstavovaní. Je nemožné dosiahnuť rovnaký stupeň bdelosti v ľudskom cítení. Ľudské cítenie nie je v žiadnom prípade bezprostredne v našom vedomí prítomné rovnakým spôsobom ako ľudské predstavovanie. Naopak, cítenie má k nášmu vedomiu oveľa viac vzťah, ktorý nie je iný, než vzťah života snového. Akokoľvek zvláštne to znie, predsa len ten, kto je skutočne schopný si ujasniť rozdiel medzi predstavovaním a cítením čisto ako fenoménmi vedomia, musí prísť na to, že keď vnímame sny, vyskytujúce sa vo vedomí, tak je prítomný rovnaký druh zážitku, ako pri cítení. Budeme o tom ešte hovoriť presnejšie, dnes chceme túto vec iba načrtnúť.

A potom ešte rovnaký druh zážitku, ktorý je v bezsennom stave spánku je i pri vôli. Stačí o tom len porozmýšľať: zdvihnete ruku; zdvihnete ruku a máte výsledok vôle. Vnímate výsledok vôle. Impulz vôle, ten bezprostredný duchovný impulz, ten súvisí s látkovou výmenou. Celý vnútorný proces, ktorý sa odohráva medzi impulzom vôle a látkovou výmenou vidíte, doslovne vzaté, tak málo, ako málo môžete prežívať vedome to, čo sa s vami deje ak ste v bezvedomom, bezsennom spánku. Úplne rovnaké sú zážitky vedomia skutočných vôľových procesov a bezsenných procesov spánku. Rovnaké sú procesy citového života a snové procesy. Lebo naozaj bdelý život vlastne existuje len v predstavovom živote. Takže spíme nielen keď sme v stave medzi zaspaním a prebudením, ale spíme čiastočne, aj keď sme bdelí; pretože my bdieme iba vo vzťahu k nášmu predstavovému životu, snívame vo vzťahu k nášmu citovému životu a spíme vo vzťahu k nášmu životu vôle.

Nehovorte, že to by teda život vôle musel zostať nevedomým. Nie, on práveže nezostane nevedomým. Keby som tu mal bielu plochu so štyrmi vynechanými miestami, čiernymi kruhmi, tak by som tam, že kde nič nie je, kde boli vynechané miesta, niečo vnímal práve tak, ako vnímam v mojom vedomí aj tie vynechané obsahy, obsahy vôle, ktoré vlastne v bdelom dennom vedomí prespávam.

A teraz si pomyslite, že ak prihliadame k človeku plasticky, tak vlastne v ňom vidno súhru zreteľne od seba oddelených pomerov, troch duchovných stavov. V jeho predstavovaní je činný bdelý duch; v jeho cítení je činný snívajúci duch; v jeho vôli je činný spiaci duch.

Musíme sa učiť rozlišovať od seba nielen bdenie a spánok v ich meniacich sa stavoch počas dňa a noci, ale musíme sa učiť rozlišovať od seba bdenie a spánok aj v bdelom človeku - ako hrajú vzájomne do seba. Táto vec má veľmi praktický význam práve pre pedagogiku, veľmi, veľmi praktický význam. Musíme sa pýtať: Ako vlastne správne spoznám striedavú hru vôle a predstavivosti a ako sa tým čo najlepšie dozviem, ako mám narábať s dieťaťom od šiesteho, siedmeho roku, kde mám obzvlášť dbať na túto interakciu medzi predstavivosťou a vôľou? Odpoveď je: Tým, že súhru vôle a predstavivosti pozorujeme na inom fenoméne, na ktorom sa zjavne prejavuje hmatateľným spôsobom, na bdení a spánku. Ak študujem bdenie a spánok, potom mám niečo, s čím môžem chcenie a predstavovanie porovnať.

Toto musíme spomenúť na začiatku tohto kurzu, pretože až našou duchovnou vedou získava psychológia skutočný, reálny obsah. Vezmite si dnešné psychologické učebnice, nájdete definície vôle, definície myslenia - ale to sú viac či menej definície slov. Tieto veci musíme spoznať v reálnom živote. Reálne ich však spoznáme len ak ich dokážeme vztiahnuť jednu ku druhej vo svete, ak dokážeme napríklad študovať vzťah medzi bdením a spánkom tak, ako to my budeme robiť tu, a ak tým súčasne vrhneme podstatné svetlo na vzťah medzi predstavivosťou a vôľou. Potom človek prenikne do skutočného sveta. To je to, čo duchovná veda chce práve robiť. Ona sa zaoberá duchovným životom naozaj nie iba z nejakých subjektívnych potrieb, pretože to, čo je pekným pre niektorých ľudí, ktorí nemajú veľmi čo robiť, ktorí prípadne, miesto toho, že by hľadali nejaké iné témy na klábosenie pri káve, hľadajú raz aj ten obsah klábosenia pri káve, že človek sa skladá z fyzického tela, éterického tela, astrálneho tela a ja. To je často postoj ľudí – proste klábosenie pri káve. Ale jedná sa o to, že to nesmie uviaznuť v sektárskom klábosení pri káve, ale že to, čo sa dosiahlo duchovnou vedou v poznaní, je v skutočnosti povolané k tomu, aby sme si opätovne posvietili do ľudského života tak, že sa - po tom, čo sme sa odnaučili zaobchádzať s ním podľa jeho praktickej skutočnosti – naučíme opäť zaobchádzať s ľudským životom podľa jeho praktickej skutočnosti. Výsledkom onej straty je chaos Európy, sú absurdné udalosti posledných piatich až šiestich rokov. Existuje súvislosť medzi odnaučením sa vlastnému reálnemu obsahu sveta a medzi potrebami našej civilizácie. Tí, ktorí si myslia, že môžeme zostať pri starom zmýšľaní, sa veľmi mýlia. A to najmä tam, kde musíme najviac premýšľať o budúcnosti ľudstva, pretože tam máme do činenia s budúcim človekom - v oblasti pedagogiky. Tam by sme sa mali predovšetkým zamyslieť nad silami, ktoré nám umožnia, aby sme budúcej generácii odovzdali niečo iné než to, čo dostala táto generácia, ktorá teraz spôsobila tieto strašné stavy našej civilizácie.

Tu sa už otvára pohľad, povedal by som, z uzavretej, ale vlastne pre vývoj ľudstva svätej školskej pôdy, von, na celý veľký rozvoj ľudstva.



Nazad